pondelok 1. apríla 2013

Dark Side 1


Boli 2 hodiny ráno. Dorábala som prácu na zajtra. Išla mi z nej hlava prasknúť. Blbý op art! Prečo to len musí byt také čisté?
-Aj s blbými výtvarnými prácami. Blby Snape!
Hundrala som si a ďalej vymaľovávala políčka s tušom. Prerábala som to už asi 5x pretože raz sa mi na to vylial tus, raz som to rozmazala.....Mala som chuť to roztrhať a vyhodiť von oknom. Ale zaťala som zuby. Už iba 7 mesiacov a končím. Toto som si opakovala už asi mesiac. Pri nohách som počula zamravčanie. Zdvihla som hlavu od toho bielo-čierneho hororu. Moje Klbko sa motalo okolo mojich nôh.
-Čo by si rada zlatíčko?
Poškrabkala som ju po hlave. Spokojne zapriadla a vybrala sa do svojho pelechu.
-Tak ti závidím. Aj ja by som si už ľahla. Blby Snape!
Asi okolo tretej som to dokončila.
-Víťazstvo!
Ruky som zdvihla do hora vo víťaznom geste. Postavila som sa. V chrbte mi kvalitne zapraskalo. Pozrela som na to.
-No ak mi nedá za jedna tak budem vraždiť
Zahundrala som si


Nechala som nech sa to zaschne. Zbehla som do kúpeľne. Keď som kukla do zrkadla skoro ma hodilo o zem. Šmuha na cele, líci, nose. Kašľala som na to a vbehla do sprchy. Zmyla som so seba tuš. Hodila na seba veľké tričko. Prácu som schovala do dosiek a konečne sa šupla do krásnych nadýchaných perín. Slastne som zavrela oči


                      **************************************************************
Ocitla som sa pri veľkom a mohutnom dube. Dookola nebolo nič. Len sama zeleň a kvety. Dub som obišla dookola. Akoby som niečo hľadala ale nevedela čo. Nič nove. Ironicky som zdvihla kútik na ústach a sama na sebe sa zasmiala.


Vtedy som si všimla ako z jedného konára visí hojdačka. Podišla som k nej a rukou sa dotkla hladkého dreva. Uno momento! Ona tu nebola! Či? Nie nebola! Alebo som už taká slepá? Než som sa nad touto otázkou rozmýšľala tak som radšej pokrútila hlavou. Bez rozmýšľania som sadla na tu lávku. Zadívala som sa na svoje nohy. Vtedy som zistila že som bosá a mam na sebe šaty. Jednoduché na ramienka. Veľmi pekne. Krásnej modrej farby.




 Akásíka som nevšímavá. Moje myšlienky sa ozývali tak hlasno až som si myslela, že rozpravám nahlas. Nohami som sa posunula dozadu a pustila. Pomaly som sa začala hojdať. Skrčiť, vystrieť, skrčiť, vystrieť......Lietalo mi mysľou keď som naberala rýchlosť. Mala som pocit akoby ma niekto hojdal. Ale neotočila som hlavu aj keď som mala to nutkanie. Radšej som si užívala vietor vo vlasoch a tu radosť. Môj zvonivý smiech sa niesol široko ďaleko. Bolo to úžasné! Už som sa mohla húpať vo výške 3-4 metroch. Bolo to veľmi vysoko. Keď som zrazu zacítila trhnutie. Pozrela som hore. Všetko okolo mňa akoby spomalilo. Sledovala som lano ktoré sa pomaly ale isto trhá na dve polovice. Hodilo mnou na stranu. S krikom ktorý sa ozýval široko ďaleko som letela dolu. Tuho som zavrela oči a chytila si hlavu. Modlila som sa aby sa mi nič vážne nestalo. Lenže žiadny naraz so zemou neprišiel. Prudko som otvorila oči a ostala som prekvapená. Niekto ma držal v náručí. Niekto kto nedovolil aby som spadla. Držal ma s takou ľahkosťou akoby som vážila len 5 kíl a nie 50. Ruky rysovali samé svaly. Boli pevne ako skala. Mal veľké dlane. To sa mi na mužoch vždy páčilo. Taká moja úchylka. Sledovala som Modre vystupujúce žily ako sa strácajú pod trojštvrťovým rukávmi. Môj pohľad smeroval vyššie. Cez vypracovaný hrudník, ktorý ešte viac zvýrazňovalo obtiahnuté tričko. Na krku ma retiazku s nejakým príveskom. Nestihla som si všimnúť nápis čo bol na ňom. Moja zvedavosť bola proste väčšia. Štíhly krk až chorobne biely. Na boku sa mu vynímala modra žila. Išla som vyššie. Čeľusť mal pevne stisnutú. Jemná dvojitá brada, ktorá bola vidieť len z blízka. Mala som chuť dotknúť sa tej jamky ale odolala som. Hranatý tvar tvare, výrazné lícne kosti. Cez bradu som svoj pohľad presmerovala na pery. Dolná bola plnia oproti hornej. Boli pevne stisnuté. V prísnej čiare. Akoby asi vyzeral úsmev? Netuším. Dostala som nutkanie vtisnúť mu na pery vášnivý bozk. To ma byt čo? Čo sa to deje? Ďalej nasledovali nepatrne kruhy pod ocami. Dlhé spodne mihalnice. Až som sa dostala k niečomu čo mi vyrazilo dych. Jeho oči. Oči, krásne veľké oči orámované hustými mihalnicami. Oči plne trápenia, smútku a hlavne tajomstiev. Oči ktoré mi vyrazili dych. Oči ktoré vedia pohltiť a nepustiť. Oči farby....
-Mala by si si dávať väčší pozor. Je to tu nebezpečné....
Ozval sa záhadným hlasom. Z jeho hlasu mi naskakovali zimomriavky. Mal ho hlboký a mužný. Jemne chrapľavý. Podfarbeným niečím nepoznaným. Tajomným. Akoby skrýval niečo. Niečo veľké. Paralyzovane som naňho hľadela
-A-ako to myslíš?
Vykoktala som so seba cez tu hmlu. Vzduch okolo nás sa začal zhusťovať. Pomaly mi mizol z dohľadu a to ma držal na rukách. Akoby sa mi vzdialoval. Ešte predtým než zmizol úplne tak sa usmial. Nebol to úsmev radosť. Bol to úsmev cynika. Niekoho kto stratil chuť do života. Ale ešte viac ma zaujalo niečo nezvyčajné. Jeho zuby. Nie neboli žlté a ani krivé. Boli až oslnivo biele. Ale to čo som videla......

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára