Spokojne som si spala keď ma niečo mokre začalo čistiť po tvári.
-Daj pokoj Klbko....Ešte 5 minút.....
Mávla som rukou a perinu si pretiahla cez hlavu. Lenže to bola sprostota lebo som nemohla dýchať. Tak som ju zas odkopla. A ta mala potvora ma opäť budila.
-No dobre stávam! Vyhrala si spokojná?
Rozlepila som jedno oko a škaredo na ňu pozrela. Ta na mňa hodila ten svoj pohľad. Zoskočila z postele a išla smerom do kuchyne. Ja som nad ňou prevrátila oči. Ok. Nejako som sa doplazila do kúpeľne. Zhodila som so seba veci a skočila pod sprchu. Nechala som nech ma trocha preberie. Predsa len po týždni idem do školy. To zas bude. Ach....
Pred zrkadlom som si vydrhla zuby a trocha sa namaľovala. V župane som pribehla ku skrini. Očkom som pozrela von. Och! Biele vločky vo veľkom množstve padali na zem. Takže niečo teple...Po dlhšom uvažovaní som si vybrala biele tielko s vybíjanými ramienkami na to vzorovaný sveter, čierne rifle a na nohy Ugg topánky. Vlasy som si zopla do konského chvosta.
Do tašky som nahádzala potrebne veci a vbehla do kuchyne. Klbko hypnotizovalo chladničku a čakala. Prevrátila som očami
-Ty žrút
Vybrala som konzervu a dala jej ju do misky Lačne sa do toho pustila až robila bordel. Musela som sa nad ňou zasmiať. Ja som si do misky nasypala cerealie a zaliala mliekom. Vyhupla som sa na barovú stoličku a pustila sa do toho. Prežúvala som posledne susto keď......
Niall...upír....včera večer....moje rozprávanie...sľub.....
Cerealie som vyprskla tak že boli na celom stole a zemi. Mlieko mi tieklo po brade. Oči vyvalene a ja rozklepaná. Viem trocha oneskorene zistenie ale je len ráno! Takže to nebol len sen? Vážne sa to stalo? Splní svoj sľúb? Príde? Neviem! Servítkou som si utrela ústa. Hlavu som si sklonila do dlani. Čo sa to len v tom mojom úbohom živote deje? Čím som si to zaslúžilá? Nemôžem žiť normálny život ako ostatní ľudia? Bože prečo? Radšej som tie myšlienky zahnala do uzdia. S hubkou som rýchlo utrela zvyšky mojich raňajok. V chodbe som si obliekla kabát okolo krku obmotala sal a na hlavu nacapila čiapku. Zamkla som byt.
Prechádzala som zasneženými uličkami Londýna. Ruky zastrčené hlboko vo vačkoch aby mi neskrehli. Obláčiky pary stúpali hore a ja som si užívala mraz ktorý mi štípal líca. Videla som mamičky ako sa prechádzajú s kočíkmi aj v takomto počasí. Deti z materskej školy ktoré sa bláznia v parku. Na tvári mi to vyčarovalo úsmev. Zastala som až pred branou školy. Zhlboka som sa nadýchla a prešla cez vrátnicu. Vrátnička sa na mňa milo usmiala a pustila ma. Cez takéto počasie sme sa s Edie stretávali v hale kde boli stoličky, sedačky a stoly. Miesto pre študentov. Veci som si odložila do skrinky. Vzala som si knihy na prvú hodinu a mierila k nášmu zvyčajnému miestu. Náš gauč. Bol pri okne takže som mala krásny výhľad na zasnežený dvor. Pohodlne som sa uvelebila. Z tašky som vytiahla slúchadla a nasadila si ich na hlavu. Pustila som si upokojujúcu hudbu od Adele. Ja som ju doslova zbožňovala. Započúvala som sa do známych tónov. Konečne som sa upokojila a nechala moju myseľ otvorenú. Doslova mi z nej uchádzali všetky negatívne pocity a myšlienky. Ešte chvíľu a zaspím.
Lenže to mi nedovolila osoba ktorá na mňa skočila a slúchadla mi strhla z hlavy
-No konečne! Už som si myslela že si v tom byte zhnila a Klbko ta zjedlo.
Moja šialená Edie. Musela som sa zasmiať nad jej hyperaktivitou. Nikdy ju neomrzí. Prevrátila som len očami
-Áno aj ja ta rada vidím. A myslím že Klbku by som nechutila
Tiež sa zasmiala a na privítanie ma konečne objala. Nenapadne som sa poobzerala. Nik tam nebol. Dobre. S Edie sme sa pustili do rozhovorov ktoré sme zmeškali kým som ja jedla zmrzlinu
-Počuj, počuj počuj!
Výskala ako mala a natriasala sa ako naspidovana veverička. Veverička so zelenými vlasmi. Divne...
-No spusti
-Chodím s Rayenom!
Nadšené zatlieskala. Vyvalene som na ňu hľadela. Tu veru som si musela aspoň 10x zopakovať kým mi došla
-Čo? Nie som v skole týždeň a stane sa toto?
Trocha v Šoku som na ňu vybehla. Odfúkla si a prekrížila ruky
-Tak upokoj sa a čakám inú reakciu
Odula spodnú peru a čakala. Inú? Na toto sa dá použiť Iná? Prehltla som ďalší príval slov. Na tvar nahodila falošný úsmev
-To je úžasné! Gratulujem! Nech ste šťastný
-Toto je ta správna reakcia
Zasmiala sa a hodila sa mi opäť okolo krku
-Ahojte!
Ozval sa skupinový pozdrav. Edie vyletela z gauča a mňa hodilo na stranu. Očkom som videla ako sa s Rayenom objali akoby sa nevideli 100 rokov. Cela ona. Moc akčná. Prevrátila som oči a nejako sa posadila. Vtedy sa vedľa mňa hodili nejaké tela. Spolu sme sledovali tých dvoch holúbkov ako si hrkútajú. Prepáč Edie ale je mi s vás zle. To keby som jej povedala tak ma asi prizabije
-Už ti je lepšie?
Pootočila som hlavu a pozerala na Andyho starostlivý pohľad. Vieš kam si ho strč
-Myslíš že keby mi nebolo som tu?
Odvrkla som mu
-Stále taká ostra
-Stále taký dotieravý
Medzi nami lietali iskri. Doslova. Chalani ktorý sedeli vedľa nás sa na nás dobre zabávali
-Popkorn nemáte?
Ozval sa ten debil Marcus
-Vieš čo zlako? Strč sa.
Naštvane som sa postavila. Och konečne v škole a vytočia ma do nepríčetnosti. Prišla som k Edie
-Dobre hrdličky cukrujte sa aj potom. Edie už zvonilo ideme. A ty! Ak jej ublížiš nepraj si ma
Schmatla som ju za ruku a ťahala do triedy
-To nebolo pekne
-Inak by sme tam tvrdli dosť dlho tak nemeľ a pod
Stiahla som ju do triedy. Usadili sme sa na miesta. Hodiny sa začali.
Po poslednom zvonení:
-Konečne domov!
Skríkli sme s Edie naraz a rozutekali sa ku skrinkám.
-Čo ideš robiť?
-S Rayenom ideme do kina a potom sa uvidí a ty?
-Ja idem dohnať učivo
Zamrmlala som. Dobre klamala som ale tak čo jej poviem? Ale vieš mam také že rande s upírom ktorý ma skoro zabil a teraz mi ide rozprávať o sebe. To by hneď volala na psychiatriu
-Jaj na dobre tak poďme.
Zatiahla ma za rukáv. Spolu sme kráčali smerom von. Nečakané nás pred školou čakali tie indivídua. Prevrátila som oči a videla ako Edie skáče svojmu zlatíčku do náruče. Ja som už mierila svojim smerom keď ma alebo nás zastavil hlas
-O aká náhoda decka. Keď ste už tu tak berte krabice ideme zdobiť školu!
-Čo!
Zvrieskli sme vsetci naraz. S vypúlenými ocami sme kukali na Lajdu, Snapeho, a ďalších učiteľov. Za nimi stali všetci štvrtáci. Trest. Debili!
S nafučanými tvárami sme teda poslúchli a začalo sa zdobenie.
O 18:00:
Konečne domov! Kto by povedal že škola je taká veľká! Ako naschvál to dajú zdobiť štvrtákom akoby sme nemali nič na práci! Vôbec sa nemáme učiť na skúšky ale vôbec to vám teda poviem. Do riti aj s nimi. Naštvane som pochodovala smerom domov. Ledva som sa rozlúčila s Edie a už som bežala aby ma nezavolali s nimi. Viete čo to je kontrolovať všetky svetielka ktorým je milión? No nie milión ale veľa. Lebo jedno nesvieti a nakoniec zistime že Lajda ich ani nedal do zástrčky! A potom keď vás vaši úžasní spolužiaci vyhodia na rebrík. Človeka ktorý ma ako taký strach z výšky? A musí vešať svetielka? Skoro som ich zabila. Debili. Nazúrené som zastala na prechode. Zhlboka som dýchala a rátala do 10 aby som sa upokojila
-Čo ta tak vytočilo?
Tichý a zvodný hlas sa ozval pri mojom uchu. Od prekvapenia a Šoku sok zvýskla a podskočila. Prekvapene som sa otočila dozadu. Vyškierala sa na mňa Niallova tvar
-Ty pijavica! Toto mi nerob! Skoro som pustila do gatí!
Naštvane som mu ďobla do hrude. On sa len na mňa vyškieral a počúval moje nadávky. Keď som sa ako tak upokojila. Niall ma schmatol za ruku a ťahal ma cez prechod. Jeho studena a mocná ruka zvierala tu moju. Krehkú a teplu. Ledva som za nim stíhala. Za jeho dlhými krokmi. Nesústredila som sa ako som sa zahľadela na jeho chrbát. Zakopla som a padala na zem. Lenže nepocítila som tvrdý pád na zem. Zachytili ma dve silne ruky. S takou ladnosťou aká sa nevidí. Zdvihla som k nemu zrak. Nedalo sa čítať čo si mysli
-Dávaj pozor
Zašepkal a pomohol mi vstať. Potom sme už išli pomaly. Už ma nikam nenaháňal. Zastali sme až pred mojou bytovkou
-Ide vchodom alebo sa zas vpližiš?
Polozila som mu serióznu otázku s vážnym výrazom. Jemu sa pery vykrivili v ironicky úsmev
-Skúsim to schodmi. Čo by si pomysleli tvoji susedia ak by si niekoho púšťala oknom?
-Pravda
Pomaly a potichu sme vyšli až k mojim dverám. Otvorila som ich a zkopla z nôh čížmi. Kabát som ako tak zavesila. Tašku som hodila na gauč. Nečakala som naňho. Mierila som do kuchyne kde som našla vreckovky a dala variť vodu na čaj. Klbko si hovelo na parapete a spokojne priadlo. Rozhodla som sa nechať ju tak. Zacítila som prítomnosť v kuchyni. Otočila som sa k nemu. Vyrazil mi dych. Opäť a to som sa naňho iba pozrela. Ale teraz vo svetle. Jeho blonďavé vlasy mokre od snehu mal na všetky strany, Modre oči mu svietili ako hviezdy, na perách mu pohrával ten jeho tajomný a cynicky úsmev. Nezačne sa opieral o zárubňu a sledoval ma. Na sebe mal tmavo Modre rifle a čierny sveter s vyhrnutými rukávmi. Krásne mu zvýrazňoval jeho svaly akoby to bolo site presne preňho. Vedela by som si ho predstaviť ako modela. Hltala som ho očami. Z tranzu ma prebudila kanvica. Voda zovrela. Zaliala som si čaj a pozrela naňho
-Aj by som ta ponúkla ale banku s krvou tu bohužiaľ nemám
Jeho úsmev sa ešte viac rozšíril
-Vtipná
-Ja vždy
Vzala som čaj a mierila som do svojej izby. Dobre že som si ju upratala. Sadla som si na posteľ a čakala. Ako aj minulú noc si prisunul stoličku. Sedeli sme oproti sebe a hľadeli si do očí
-Vieš čo si sľúbil..
Pripomenula som mu
-Ja viem ale si si istá že to chceš počuť?
-Áno
Rozhodne som prikývla a čakala.
Niall:
Zhlboka som sa nadýchol a vydýchol. Prihrbil som sa a zahľadel sa na ňu.
-Môj príbeh sa začína odohrávať v roku 1502...
V rozprávaní som sa premiestnil do toho čašu, do toho obdobia......
Písal sa rok 1502. Tento príbeh sa odohráva v Írsku v malom meste Mullingar. Tento príbeh o chlapcovi menom Niall Horan. Obyčajnom chlapcovi ktorý vyrastal ako pomocník v stajniach. Išiel v šľapajach svojho otca. Chcel sa stať uznávaným cvičiteľom koni. Nezačneme od začiatku. Preskočíme par rokov jeho života.
Niall mal vtedy 19....Vtedy sa to všetko stalo.
mozno kratka a o nicom ale tak co uz.....
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára