Dark Side 21

Ráno som sa zobudila na nepríjemný pocit. Veď prečo by nie? Dnes mam talentovky. Rozmýšľala som že si ich preložím ale...Nie vzchop sa dievča! Aspoň to budeš mat za sebou! Prikazovala som si. Bolo ešte len šesť hodín. 

-Ja nechcem isť

Zašepkala som plačlivo do tichého domu. Pomaly som vstala a vbehla do kúpeľne. V hlave mi stále znel Niallov príbeh. Je to možné? Ten chalan ma už 510 rokov? WTF? Je to možné? Cítim sa pri ňom ako decko a to vyzerá byt iba o jeden rok starší. Je to deprimujúce. Dosť! Nemysli na to! Nič také sa nedeje! Sústreď sa na svoje talentovky! Moje vnútorné ja ma napomínalo a aj som dala naň. Radšej. Lebo inak by som do papierov pišali jeho meno a toľko koľko ma rokov. A to je deprimujúce. Zhlboka som sa nadýchla a nechala vodu aby so mňa zmyla všetky nervy. Vycupitala som von namazala sa mliekom a len v pradle sa presunula ku skrini. Vytiahla som si niečo pohodlne. Také zaujímavé rifle. Teda farbu myslím. Staroružové tielko a na to telový sveter.

Vlasy som si zopla. Sadla som si do kuchyne a spravila si raňajky. Rýchlo som ich zjedla inak by som sa v nich prplala asi hodinu. Spravila som si kávu a hrnček polozila pred seba. Roztrasenými prstami som ho objala a prijímala teplo. Pomaly som s neho chlipkala a psychicky sa pripravovala na talentovky. Bože Ely! Veď na talentovkach si už bola! Ale keď som bola na strednej! To bolo pred štyrmi rokmi! Vysoká je o niečom inom! Nebuď hlúpa ty to zvládneš! Ďakujem za dôveru ale už buď ticho! Znervózňuješ ma! Odvrkla som môjmu vnútornému hlasu. Dopila som a odložila hrnček do dresu. Vošla som opäť do izby. Otvorila som okno dokorán aby sa vyvetralo a ja som zatiaľ upratala posteľ a veci so zeme. Stoličku na ktorej sedel som vrátila späť. V taške som skontrolovala veci ktoré potrebujem a ešte raz presla portfólio a pridala k nemu ešte par výkresov. Nachystala som to všetko do chodby. Klbko ešte spalo. Nachystala som jej jest. V izbe zavrela okno a sadla si do obývačky. Hlavu som si zlozila do dlani. Ja to nezvládnem

"Ely, no tak nepodceňuj sa"

-Niall to si ty?

Áno opäť sa mi asi nabúral do hlavy. Ale bola som rada že som tu nie som sama

"Už to tak vyzerá"

Cítila som ako sa  usmieva tým svojim typickým úsmevom

-Ja sa bojím

Zašepkala som a čakala čo mi povie

"Nemáš sa čoho. Cely čas budem s tebou"

-Sľubuješ?

"Cestne skautské"

To som sa už usmievala. Dodal mi silu a upokojil ma. Cítila som akoby tu bol so mnou aj keď nebol

-Ďakujem

Zašepkala som ale odpovede sa už nedočkala. Pretrela som si oči. Už bolo na čaše isť.  V chodbe som si obula čižmy a navliekla kabát. Okolo som si obmotala sal a na hlavu nasadila čiapku. Vzala som dosku a cez seba tašku. Dobre Ely. Ty to dáš. Povedala som si a vybrala sa do miesta konania skúšky.

Niall:

Cítil som Ely. Neviem prečo to je tak ale cítil som aká je nervózna. Veď jasne. Dnes ma Takentovky. Že ma to nenapadlo skôr. Ale prečo ju tak cítim? Prečo cítim to čo aj ona? Čo to je? Zmätene som prechádzal hore dole po mojej pracovni a snažil sa vyriešiť problém. Lenže stalo sa niečo iné. Moja myseľ sa presunula k nej a prihovárala sa jej. Cítil som jej úzkosť. Jej strach. Jej obavy. Boli sme až moc prepojený. Ako to je možné? Moja mysle si kládla otázku na ktorú nevedela odpoveď. Sadol som si do kresla a hlavu zložil do dlani. Sústreďoval som sa na jej osobu a snažil sa jej dodať silu a optimizmus. Neviem ako dlho som tam sedel ale viem že už bola niekde v polovici talentoviek. Jej srdce sa trepotalo ako kolibrík. Pousmial som sa. To bola Ely. Vždy sa podceňovala ale nechápem prečo. To je ten ľudský rozum....

-Niall žiješ? 

Na ramene som pocítil dotyk. Zdvihol som hlavu.

-Čo by si chcel Louis?

-Len sa ta chcem opýtať čo sa s tebou deje. V poslednej dobe si nejaký...zasnívaný? Áno to je to správne slovo

Vravel to opatrne. Dobre vedel že som veľmi výbušný za tu dobu čo sa k nám pripojili

-Nič mi nie je. Sa vám to iba zdá. A odkaz ostatným nech sa nestarajú do veci do ktorých im nič nie je.

Potichu som to vravel ale bolo v tom cítiť veľkú dávku varovania. S pier mi ušlo tiché zavrčanie. Postavil som sa a na seba si natiahol bundu. Obzrel som sa a videl ako ma skúmavo pozoruje. Len som odfrkol a rýchlim krokom prešiel okolo obývačky. Ani som sa nezastavil

-Nestarajte sa do veci do ktorých vám nič nie je. Nezabúdajte že na tomto svete som dlhšie ako vy

Zavrčal som ich smerom. Ako sa otvorili dvere rozbehol som sa. Bežal som čo najďalej. Vietor svišťal okolo mojej tvare a ja som sa cítil slobodný a šťastný? Neviem či by som to tak nazval. Zastal som až pri výčnelku s ktorého bol krásny výhľad na Londýn. Nasával som ten čerstvý a nepošpinený vzduch aj keď som nemusel. Cynicky som sa usmial. Pozrel pod seba a skočil. Padal som veľmi rýchlo. Gravitácia stále funguje ako vidím. Dopadol som na zem. Pôda podo mnou sa prehĺbila a ja som sa rozbehol smerom k mestu. Už končila. Chcel som ju vidieť. Nie ja som s ňou chcel byt! Niečo ma k nej priťahovalo. Niečo živočíšne čo som nemohol potlačiť aj keď som chcel. Bol to pud. Pud ktorý mi ostal aj cez cele stáročia.....Zastal som pod stromom ktorý bol oproti vchodu. Pohodlne som sa on oprel a čakal. Okolo mena prešlo toľko ľudí a ani jeden ma nedokázal zaujať natoľko ako ona. Či už vôňou alebo vzhľadom. Toľko dievčat prešlo a žmurkalo na mena ale so mou to ani nepohlo. Až dokým sa nezjavila ona. Vyšla ako prvá a ponáhľala sa. Tvárila sa ustarostene  jej čiapka s brmbolcami sa hompáľala. Na tvári mi to vyčarovalo jemný úsmev. Pohol som sa smerom k nej. Nenapadne som sa priblížil a ruky jej polozil okolo pasu a pritiahol si ju k sebe

-Ja som vravel že to zvládneš. 

Zašepkal som jej do ucha a čakal. Pomaly sa ku mne otočila a ja som sa zarazil...

Ely:

Cele som to pohnojila! Cele talentovky som dokašlala! Som luzer! Nič neviem! Neviem si isť za svojim snom! Nič! Slzy sa mi tlačili do očí ale statočne som ich zatlačila. Keď som videla všetkých tých študentov žalúdok, sa mi zdvihol. Boli úžasný! Lepší ako ja! Boli talentovaný a vypracovaný. Ich pohyby boli rázne. Nie ako tie moje....Cítila som sa tak hlúpo. Ako som si vôbec mohla myslieť že to dokážem? Ako prvá som vyšla z budovy a ponáhľala sa domov. Chcela som sa zakutrať pod perinu a už nevyst von. Prvé slzy si našli cestu von a za nimi sa razili ďalšie. Nemala som šancu ich zastaviť. Nohy som pred seba kládla automaticky a snažila sa dávať pozor na cestu.

Zrazu ma niekto objal okolo pása a pritiahol k sebe. Najprv som sa od strachu začala triasť ale keď sa mi prihovoril hneď to prešlo.

-Ja som vravel že to zvládneš..

Zašepkal mi do ucha jeho krásny a samatovy hlas. Ako to môže vedieť? Slzy sa mi ešte viac pustili po tvári. Pomaly som sa od neho odtiahla a otočila k nemu. Pri pohľade na mena mu jeho úsmev zamrzol na perách. A ani neviem ako ale už som bola v jeho objatí. Silno ma zvierala ale dával pozor aby mi neublížil.  Jednou rukou som sa mu zakvačila do trička a plakala.

-Ako to môžeš vedieť? Totálne som to pokašľala

Zavzlykala som

-Nie nepokašľala si to. Zvládla si to cítim to

Upokojujúco ma hladil po chrbte a sepkal slova ktoré som možno chcela počuť ale nie teraz

-Nie nezvládla!

Odvrkla som mu. Ticho sa zasmial

-To nie je vtipne!

Tuho som zavrela oči. Cítila som ako ma od seba odtiahol. Hlavu som nechala sklonenú a oči silno zovrete. Cítila som ako mi zdvihol hlavu

-Pozri na mena

Neviem prečo ale poslúchla som ho. Pomaly som otvorila oči a stretla sa s tými jeho modrými a neodolateľnými.

-Počúvaj ja to viem. Predsa len som upír a počujem aj to čo by som nechcel

Zaškeril sa na mňa

-Vážne myslíš že som to zvládla?

Vyvalila som naňho oči a opýtala sa otázku ako malé dieťa ktoré chce počuť pochvalu. Na tvári sa mu mihol úprimný úsmev ale ten hneď nahradil cynicky

-Áno som si istý

Rukami mi zotrel slzy. Preplietol si so mnou prsty a ťahal ma preč. Stopol taxík a nadiktoval moju adresu. Cely čas sme sa viezli v tichosti. Zastali sme až pred nami. Vystúpili sme a on zaplatil. Pomaly sme vyšli všetky schody aj keď som na ňom videla že je s toho nervózny. Nech si zvyká. Pomyslela som si. Otvorila som dvere. Veci hodila na zem aj kabát. Netrápila som sa tým či išiel so mnou. Vošla som do izby. Odokryla perinu a schúlila sa pod ňu. Tuho som zavrela oči. Pocítila som ako na posteľ niekto sadol. To už sa okolo mňa obmotali ruky a pritiahli si ma k sebe. Otočila som sa a ešte viac sa chúlila v Niallovom náručí. Bola som rada že je tu. Bol ticho a nechal ma nech sa spamätám to som potrebovala. A objatie od niekoho a tentoraz to nebola Edie ale Niall..

-Nechcela by si počuť ďalší príbeh?

Toto ma zaujalo. Zdvihla som k nemu hlavu. Díval sa pred seba.

-A o kom?

Jeden kútik mu zdvihlo do úsmevu. Akoby bol myšlienkami niekde inde

-O jednom cle novy s mojej dajme tomu že rodiny, klanu. Pridal sa ku mne ako prvý. Tento príbeh je o Haroldovi Edwardovi Stylesovi. Pre dnešnú dobu už iba o Harrym

-Veľmi rada

Hlavu som si polozila na jeho hruď a čakala. Zhlboka sa nadýchol a pustil sa do rozprávania

Niall:

Rozhodol som sa jej povedať o Harrym. Cítil som to tak. Chcel som to. Ale vedel som že jej nepoviem všetko. O ňom nie. Áno mne samému to nechcel povedať. Ale musel. Bolo v tom aj to že som bol starší ale aj to že sa chcel ku mne pridať. Preto vynechám nejaké informácie ktoré nemusí vedieť

-Začalo sa to takto.....

Písal sa rok 1654. Presunieme sa do mestečka menom Holmes Chapel. Rodného mesta mladého muža ktorého príbeh si rozpovieme....O chlapcovi menom.....