O chlapcovi menom Harold Edward Styles. Obyčajnom chlapcovi s obyčajného mesta. O synovi pekára. Harold bol vždy kopa prekvapení už ako dieťa. Bolo to malé rozkošné bábo. Jeho staršia sestra ho strážila ako oko v hlave a nedala naň dopustiť. Postupne ako Harold rástol tak sa to vymenilo. Už to nebola ona čo dávala naňho pozor ale Harry. On bol ten čo rozbil ústa chlapcovi čo zlomil srdce jeho sestre. On tu bol vždy pre ňu. A tak to bolo. Navzájom sa dopĺňali a ich rodičia boli rady že spolu vychádzajú. Preskočíme par rokov a dostaneme sa k jadru veci. Harold mal uz 18 blížil sa deň jeho devätnástich narodenín. Ešte par rokov a otec mu prenechá cely obchod a Harold si bude môcť nájsť ženu a matku deti ktoré tak veľmi chce.
Dnes bol piatok. Ranne hmlisté počasie typické pre Anglicko. Ale to nezabránilo jednému mládencovi vsať skôr a ísť do obchodu piecť chlieb pre obyčajných ľudí. Miloval tu prácu. Napĺňala ho niečím. Aj keď nevedel čo. Harold bol vždy pohľadny. Mal to v génoch. Vysoká svalnatá postava ktorá priťahovala pohľad nejednej s miestnych nepoškvrnených dievčat. Jemná tvar do ktorej boli vsadene krásne veľké zelene oči ktoré vedeli pohltiť a donútiť ľudí a spravili to čo chcel ich majiteľ. Jeho oslnivý úsmev ktorý podmaňoval a dobýjal. A samozrejme rozkošné jamky v lícach ktorý sa dotýkali ako deti tak aj postaršie ženy. Bol proste neodolateľný a lámač ženských sŕdc. Nejedna deva sa ho snažila dostať do chomúta. Ale on vždy odolal a jemne ju odmietol. Zranilo ich to ale keď sa k nim priblížil usmial sa tým svojim zvodným úsmevom. Svoje ´veľké dlane priložil na ich jemne tváričky a utrel slzy. Vždy im vravel že na nich čaká niekto iné niekto lepší, Vtedy mu bolo nedobrovoľne odpustene. Bolo to proste v ňom. V jeho šarme.
Skoro dospelý muž s kučeravými hnedými vlasmi otváral ich rodinný obchod. Privstal si skôr aby prekvapil otca. Vedel ako veľmi tvrdo pracuje aby ich uživil. Ale miloval to. Harold sa pousmial čím sa mu v lícach spravili tie dve rozkošné jamky. Vstúpil do obchodíku kde to rozvoniavala po chlebe a iných dobrotách. Hneď si to zamieril dozadu kde pracovali. Okolo jelenicových nohavíc si obviazal zásteru a čierny kabát prehodil cez stoličku. Vyhrnul si rukávy na košele a pustil sa do prace. Najprv priložil do pece nech sa poriadne rozohreje a potom sa pustil do miesenia cesta. Bola to veľmi ťažká práca. Áno ľudia vraveli že je to ľahké ale nemali pravdu. Do obyčajného božieho daru musíte vložiť aj lásku. Preto je vždy taký dobrý. Musíte odhadnúť teplotu v peci a aj dĺžku pokiaľ je tam položeny.
Už mal napečené toho dosť a aj nachystanú ďalšiu várku. Rukou si prešiel po čele kde sa mu objavovali kvapôčky potu. Bol sám so sebou spokojný. Pozrel na hodiny ktoré ukazovali čas aby už ováral. Aby každý obyvateľ mestečka mal na stole čerstvý chlieb. Zobral tácku s čerstvým pečivom a doniesol ho do presu kde ho vyložil. Vtedy sa rozozvučal zvonček na dverách. Prekvapene sa otočil a zbadal otca s úsmevom na perách. Úsmev mu opätoval a nevinne pokrčil ramenami
-Čo už s tebou chlapče. Chod k pokladni ja otvorím a idem dozadu
Žmurkol naňho a ako povedal tak aj urobil. Harold sa oprel a pult a čakal na prvých zákazníkov. Jeho otec medzitým doniesol prvé sladké koláče a vianočky. Syna potľapkal po ramene a odišiel za zaves. Opäť zazvonilo. Otočil tvar a videl pani Hobkinsonovu. Postaršiu dámu ktorá sem chodila každé ráno
-Dobre ráno madam
Žmurkol na ňu a usmial sa. Ona mu úsmev opätovala
-Ako som ti ja dáma chlapče? Mohla by som ti byt starou mamou
S hravou náladou ho buchla po hlave. Mala ho rana ako vlastného. Bol to kus dobrého chlapčiska
-Ale madam
-Prestaň ty lichotník a radšej mi daj jeden ten zemiakový chlieb a
-Jednu vianočku a par tvarohových šatôčok. Ja viem madam
Žmurkol opäť a už jej do košíky vkladal objednávku. Stará dáma sa len zasmiala a sledovala toho urasteného chlapca ako sa zvŕta za pultom. Mali to v krvi napadlo jej. Pripomínal jej jeho otca keď bol ešte mládenec. Tie bol taký pekný a tiež vedel vtipkovať. Okolo Harolda sa proste vznášal šarm ktorému nik neodolal
-Tu to mate bude to 2 strieborne
Opäť sa na ňu usmial a sledoval ako vyberá dve mince. Položila ich na pult.
-No čo chlapče kedy mi príde pozvánka na tvoju svadbu už by bolo na čase
Usmial sa naňho. Chlapec si vzdychol
-Ale madam už aj vy začínate? Dosť že mama do mňa šprtá a babka. Ja čakám na tu pravú
Zasnívané sa pozrel niekam poza ňu. Na tvarí starej dámy o vyčarovala úsmev. Mala pravdu je to dobrý chlapec
-No Harold dievča ktoré si ta získa bude šťastné
Potľapkala ho po ramene a už sa pobrala domov. A tak to šlo ďalej cely deň. Harold sršal šarmom a mlade slúžky ktoré chodili po pečivo odpadávali alebo sa im podlamovali kolena. Otec ho musel vymeniť zo slovami nech sa skryje lebo mu tu zamdlú všetci zákazníci. Harold sa len usmial ale poslúchol. Opäť sa pustil do pečenie a vtedy zabudol na všetko. Teda skoro na všetko. V mysli sa mu vybavovala tvar toho najkrajšieho dievčaťa. Anjelské črty, jemne medene vlasy ktoré jej lietali okolo tvare a bystré modré ocka ktoré behali sem a tam. Áno rozmýšľal o krásnej Rosemarii. Bola to dcéra mlynára. Veľmi šikovná a schopná. Mala krásnu postavu presne pre rodenie deti. Už dlhšie po nej pokukoval a potajomky a hlavne nenapadne jej dvoril. Rosemari to opätovala. Bola šťastná že Harold sa rozhodol pre ňu. Bola doňho zamilovaná už od útleho detstva ale keď videla koľko krásnych dievčat sa okolo neho toči nesnažila sa. A teraz sa jej dvoril. Bola z toho cela bez seba. Nie raz si na oblôčiku našla zväzok lúčnych kvetov, básničku alebo nejakú tu ružu. Bola mlada a zamilovaná. Lenže rolu tu hral aj niekto iný. Ronald. Chlapec od susedov. Syn šerifa. Bol to šarmantný mládenec to áno ale s čiernym srdcom. Myslel si že keď ma jeho otec vplyv tak môže všetko. A on chcel ju. Lenže ona chcela Harolda a vtedy vznikol milostný trojuholník. Kedysi bol s Haroldom najlepší priateľ lenže ako plynul čas stali sa s nich rivali na život a na smrť. Ronal sa obklopil partiou a velil jej. Zatiaľ čo Harold pomáhal otcovi a snažil sa o rodinu. Boli rozdielny ako deň a noc. Ronal chcel všetko čo chcel aj Harold teda chcel Rosemarii. Už par krát ich spolu videl ako si vymieňajú nežné dotyky a ľahké bozky. Bol cely zlostný že jemu ich opätovala a jemu nie. Chcel sa pomstiť a kruto.
Stalo sa to v ten deň. Bola už neskorá noc. V meste bola zábava na ktorú sa zbieral a chystal každý. Ako aj Harold. Pekáreň zavreli skôr aby všetko stihol. Poriadne sa poumýval a obliekol sa do sviatočného kučery si len prehrabol. V ruke zvieral krabičku s prsteňom. Áno chcel ju požiadať o ruku chcel to a bol si na 100% ISTY. S požehnaním od rodičov a súhlasom od rodičov Rosemarinych sa vybral na dohodnuté miesto. Mali sa stretnúť pri lipe ktorá bola pri kríži. S veselým úsmevom sa tam vybral a už si v hlave premietal čo jej povie. Lenže netušil že sa stane to čo sa stane. Pri kríži zbadal nejakú tlupu. Oblial ho studený pot ale išiel ďalej. Mala ho tam čakať jeho Rosemari. Ako sa pomaly blížil jeho úsmev pomaly mizol a nahradil ho ustarostený a podozrievavý vyraz. Mal zle tušenie ktoré sa aj vyplnilo. Stal tam Ronal a jeho pätolizači. Ronald držal Rosemarii a usmieval sa naňho slizkým úsmevom. Zastal len par krokov od nich. Neuvedomoval si že čakajú naňho aby....
-Okamžite ju pusti!
Ozval sa sýty, mužný hlas. Ronald fľofol na Harolda a neposlúchol. Slizky sa usmial
-A čo mi spravíš? Nič! Ako vidíš nie som tu sám. Chalani naňho!
Skríkol. Vtedy ho za ruky schmatli tie detiska. Harold sa bránil ale boli v presile. Trocha ho upokojil fakt že niekomu rozbil nos niekomu ho zas zlomil. Lenže za to si vyslúžil buchnáty do brucha. S bolesťou pozrel pred seba. Pozrel na Ronalda. Snažil sa v ňom nájsť niečo s jeho starého priateľa ale nič. Bol to cudzí človek
-O čo ti ide?!
Vyštekol naňho. On si Rosemarii pritiahol ešte bližšie a svojimi perami prešiel po jej sánke
-Čo chcem? Chcem to čo malo byt moje! Chcem ju! Lenže ona chcem teba! A keď ju nemôžem mat ja nebude ju mat nik! Styles pozeraj sa čo si spôsobil!
Kruto sa usmial a s vrecka vytiahol lovecky nôž. Haroldovi sa rozšírili oči o strachu. To neurobí!
-Chceš aby ta zavreli? S tohto sa už nevykrútiš!
Skríkol naňho hlasom plným zúfalstva. Ronald sa len usmial
-Nie? Ale veď ono sa to stalo takto. Stretli ste sa pod lipou lenže Rosemarii tu bola s niekým iným. Teba chytila žiarlivosť a zabil si ju potom si následné zabil aj seba. Pekný scenár že? Teraz sa pozeraj
Obralo ho to o reč. Vzpieral sa ako to len šlo lenže oni ho len mlátili. Jeho telo bezvládne viselo hľadelo ako Ronald prikladá nôž na jej hebkú a bielu pokožku. Pritlačil a za sebou nechával červene zárezy. Nemohol nič robiť. Jej výkriky sa mu zarezávali do uši. Snažil sa jej pomôcť ale nešlo to. Ronald sa šialene smial a myslel si že jeho pomsta je vykonaná. Keď ju pustil jej nezvládne a dokaličené telo spadlo na zem. Podiel k Haroldovi.
-Padavka!
Odfrkol a vrazil mu jednu. Z úst mu vyšla krv ale nevnímal bolesť vnímal len žiaľ. Z oči mu tiekli slzy pri pohľade na dievča jeho srdca. Nič nespravil len bezmocne sedel a hľadel ako ju zabili. Prebrala ho až ostra bolesť v hrudi. Akoby niekto iný skríkol namiesto neho. Prázdny pohľad uprel dole. Z hrude mu trčal nôž.
-Pustite ho už nič nespraví. Ide sa na zábavu pani
Hodili ho k jeho družke a so smiechom odkráčali preč. Bezmocne sa k nej priplazil až cez všetku tu bolesť ktorú cítil. Ako aj fyzickú tak aj psychickú. Otočil jej tvar. Prázdne oči hľadeli naňho. Snažil sa tam nájsť aspoň naznak ale nič. Roztrasenou rukou jej ich zavrel a posledný krát ju pobozkal na jej chladne pery. Prevalil sa na chrbát a trhane dýchal. Cítil neskutočnú bolesť ktorá ho spaľovala a pomaly zabíjala. Áno zomieral. Nedokázal nič. Len tak ležať. Ako sa nadýchol zdalo sa mu že nôž sa zabára čím ďalej tým viacej. Chlapec ležal vedľa dievčaťa ktoré miloval a pomaly s neho odchádzal život. Lenže nik si neuvedomoval že z tej najhlbšej tmy ho sledujú dva pary očí. Keď si ta osoba alebo bytosť bola istá že nik tam nie je vystúpila z rúška noci. Ladne ako tanečnica pristúpila k nemu a kľakla si. Jeho hlavu si polozila na kolena a prešla mu po jeho kučerách. Jemne sa usmiala. Do nosa jej udrela vôňa krvi. Chlapec hľadel na tu najkrajšiu ženu akú videl. Vlasy mali farbu ohňa a oči farbu gaštanu. Bola dokonala. Jej krvavé pery sa jemne usmievali zatiaľ čo ho hladila po vlasoch. Kto bo bol?
-Videla som čo sa tu stalo chlapče
Jej hlas ktorý znel ako roľničky preťal jeho chrčanie čakal čo sa bude diať ďalej
-Môžem ti pomôcť. Môžem ta zachrániť chceš to?
Nevedel čo jej ma na to povedať. V jeho mysli znelo len jedno slovo
-Pomsta
Zachrčal. Ta pôvabná žena sa zasmiala a ostrým nechtom prešla po obryse jeho čeľuste.
-O áno keď ti pomôžem môžeš sa pomstiť chceš to?
Chlapec len prikývol. Žena si vtedy pomyslela že je to ten pravý. Ešte predtým ako odišla s posledného miesta povedala si že nebude premieňať len tak hocikoho ale tento chlapec si to zaslúžil. Sklonila sa k nemu a na pery mu vtisla ľahký bozk. Život s neho pomaly odchádzal.
-Ale keď ta zmením nebudeš obyčajný chlapec. Budeš bytosť temnoty. Bytosť ktorá nikdy nespi a ktorá túži po krvi. Budeš sa musieť skrývať a dávať si pozor aby ta nechytili. To chceš? Chceš toto prekliatie?
Pozorne sa naňho pozrela. Dávala mu možnosť ujsť. Chlapec opäť prikývol. Žena sa usmiala. Díval sa ako sa k nemu sklonila. Pery roztiahla do úsmevu. Žiarili tam dva ostré tesáky ktoré mu mohli vyrvať hrtan z hrdla. Oči sa jej stmavili a premenili sa na krvavo červené.
-Zavri oči o chvíľu to prejde
Zašepkala do jeho ucha. Jazykom prešla po krčnej tepne a slastne sa do nej zahryzla. Začala pomaly piť. Chlapec ticho zachripel a upadol do temnoty
Keď opäť otvoril oči cítil sa plný života. Ležal pod lipou tam kde ho nechali. Posadil sa a videl ženu ktorá ho sleduje. Bola to ona ktorá ho zachránila. Keď sa postavil niečo ho zrazilo k zemi. Boli to vône ktoré zrazu cítil tak ostro? Zrak ktorým videl tak ďaleko? Sila ktorá ovládla jeho telo alebo? Začul v hlave nejaké šumy. Pozrel smerom k žene. Sústredil sa a čakal
-Ja-ja počujem čo si myslite!
Vyhŕkol skôr ako si dal pozor na jazyk. Žena prekvapene zdvihla obočie a podišla k nemu
-Zaujímavé prvý krát sa s niečím takým stretávam fascinujúce. Takže teraz tušíš že som ti chcela povedať že sa musíš zasýtiť inak zomrieš. Že budeš musieť zmiznúť keď spravíš čo máš. Že si budeš musieť dávať pozor na jed ktorý ti koluje v žilách. Mam pravdu?
Zdvihla ladne obočie. Chlapec len prikývol. Odstúpila od neho a z vrecka niečo vytiahla. Hodila mu to. Chlapec to ľahko zachytil a pozrel dnu. Von vytiahol prsteň s krásnym zafírom. Zvedavo na ňu pozrel
-Tento prsteň ti dovolí kráčať po slnku. Inak by si zomrel. Dlho som ho šetrila pre niekoho ako si ty. Tak si to váž. A teraz bez a sprav čo musíš
Zasmiala sa. Uklonil sa jej a rozbehol sa smerom do mesta. V žilách mu klokotal hnev. Chcel pomstu. V ústach cítil ako sa mu predlžujú zuby. Sucho v ústach a túžba pohltilo cele telo. Zastal na menšom námestí a poobzeral sa. Zavrel oči a sústredil sa na jeho myšlienky. Našiel ho veľmi ľahko. Bol v bare. Rýchlo sa tam dostal až nadľudskou rýchlosťou. Skryl sa do tieňa a nenapadne sa dostal dnu. Našiel ho v rohu pri okne. Podišiel k nemu a poklopkal ho po ramene. Ronald sa otočil s nejakou hlúpou nadávkou ale keď ho zbadal zbledol. Hľadel naňho akoby bol duch. Akoby to bola samotná smrť. Stal pred nim Harold ktorého nechal hore vykrvácať. Oči mal červené ako víno a pokožku až chorobne bledú. Harold ho schmatol po krk a vyhodil von oknom. Než sa ľudia dostali von už ich nebolo. Harold ho odniesol k lipe a hodil o zem. Následne ho zdvihol jednou rukou do vzduchu a oprel o lipu. Jeho pohľad padol na jeho lásku. Žiaľ ho pohltil. Nevnímal čo mu vraví. Proste nasledoval inštinkty a zahryzol sa mu do krku. Ronald zvrieskol a trhal sebou ale to Harolda nezastavilo skôr ho to vyburcovalo. Keď už bol nasýtený zakusol sa ešte viac a hrtan mu vytrhol z krku. Ronaldove oči prázdne bez života naňho hľadeli ako sa zviezol k zemi. Odpľul si naňho a kopol doňho. Lenže necítil uspokojenie. Stále nemal dosť. Vtedy ho ovládlo zviera. Cez seba si prehodil plast a utekal späť do dediny.
V tu noc bolo zmasakrovane cele mesto až na par rodín mimo centra. Neznámym mužom. Proste sa objavil a zabíjal. Pri kríži našli dve tela mladých ľudí. Mysleli si že mu prišli ako prvý do cesty a tak ich zabil. Netušili že ho poháňal žiaľ z toho že stratil družku. Keď skončil ušiel. Zmizol tak ako sa aj objavil.
Harold cestoval z miesta na miesto. Stretával rôznych upírov lebo sa navzájom priťahovali. Bol mladý a neskúsený. Preto sa učil. Rýchlo ale do detailov. Lenže už to nebol ten chlapec ktorého ste poznali. Stal sa s neho zatrpknutý človek, tichý a záhadný. Priťahoval každého. A najmä ženy. Lenže on ich odháňal od seba ale tým viac ich k sebe lákal. Nestal o nikoho. Bol to samotár aj keď bol v klane. Áno pil krv ale dával si pozor. Taktiež zistil že ma dar počúvať myšlienky ľudí. Bolo to požehnanie ale zároveň aj prekliatie. Ale aspoň vedel kedy ma zmiznúť. O par desaťročí odišiel aj odtiaľ. Niečo ho ťahalo do hlavného mesta. Mesta Londýn. Nevedel čo to je ale musel tam ísť. Zastavil až na kraji pred veľkým a mohutným sídlom. Nadprirodzena sila a mágia. Cítil upíra. A dosť starého. Neváhal prekročil bránu a vtedy sa ocitol na území ktoré bolo začarované a lákalo len tých najsilnejších. Zaklopal. Dvere sa pred nim otvorili a on vstúpil. Pudy mu vraveli kam ma ísť. Zaviedli ho až do veľkej pracovne. V krbe horeli plamene ktoré oblizovali polena. Pred nim bolo čierne kreslo a vedľa stolík s whisky. Osoba ktorá sedela sa postavila. Nestihol ani postrehnúť čo sa deje a už bol pritlačený o stenu plnú kníh. Necítil bolesť ale strach zvieraťa. Cítil že tento upír je mocný. Starodávny. Hľadel do modrých a chladných oči muža ktorý mohol mat o rok viac ako on. Oficiálne ale ako to mohlo byt naozaj?
-Čo tu hľadáš? Nemáš tu čo robiť! Neviem ani ako si sa sem dostal vrav!
Vyštekol naňho hlas plný zlosti. Lenže Harold si zachoval masku ktorú nosí už dlho
-Niečo ma sem lákalo akoby ma sem volalo tak som sem prišiel
Chlapec povolil zovretie a zdvihol obočie
-Ale nehovor toto sa nestalo už dosť dlho. Väčšinou ich to paralyzovalo a nedostali sa ďalej
Odtiahol sa od neho. Chlapec sa sústredil na jeho myšlienky ale nemohol sa dostať do jeho hlavy. Ako je to možné. Prekvapene na neho pozrel
-Prečo vám nemôžem čítať myšlienky?
Opýtal sa plný trpkosti ale aj s dávkou prekvapenia. Chlapec sa naňho pozrel ako na nejaký exemplár. Začal sa okolo neho prechádzať
-Zaujímavé s niečím takým som sa veľmi dlho nestretol pod sadni si
On si sadol do kresla a Harold oproti nemu. Hľadeli na seba tak dlho. Chlapec pred nim zavrel oči. Vtedy to zacítil. To známe chvenie a prvé myšlienky
"Už ma počuješ?"
-Ako je to možné?
Opýtal sa ho a čakal. Chlapec s modrými očami sa naňho pozrel a preťal tu nit.
-Na tomto svete som už veľmi dlho. Naučil som sa zastrieť si myseľ ale môže to byt aj dôsledkom mojej schopnosti nabúrať sa do človeka.
Ironicky sa usmial a vrhol pohľad na Harolda
-Kto si? Chlapče? Cítim že si ešte mladý. Môžeš mat takých 40 rokov od kedy ta premenili tak?
Zdvihol obočie a čakal. Lenže Harold nevedel či mu ma veriť.
-Počuj mladý. Ak tu chceš ostať musíš sa riadiť podľa mojich pravidiel. A asi by ti pomohol fakt že som jeden z najstarších. Teda trocha úcty aj keď na to nevyzerám
Cynicky sa usmial a nalial si whisky. Vtedy Harolda zasiahlo niečo čomu nechápal. Len vydýchol
-Som Harold Edward Styles z Holmes Chapel. Máš pravdu ako upír som už 40 rokov ale premenili ma keď som mal 18. Sem ma pritiahlo niečo čomu sám nerozumiem niečo nadprirodzene?
Zvedavo pozrel na spoločníka a čakal. On sa usmial
-Tak po porade. Ja som Niall James Horan z Irska. Ak ma pamät neklame tak to bolo v roku 1502. Ach to boli krásne a bezstarostne časy. To ti poviem. Nie je to zas tak dávno na staršinu je to malo ale je to dosť od kedy vyvraždili tých pred nami. Ale ako vidíš a pociťuješ stihli zachovať tento pekelný druh. Premenili ma keď som mal 19 ako vravíš. A čo ta sem pritiahlo? Tej strige čo to tu začarovala som povedal nech moju silu cítia len ty silní a potencionalni a ako vidím a počujem ty si. Čo keby si začal od začiatku? Povedal cely svoj príbeh.
Niall sa na neho zahľadel. Oprel sa lakťami o nohy a hlavu si zlozil do dlani
-Nie!
Rázne mu povedal. Nechcel som aby o mne niečo vedel. On zdvihol obočie a zasmial sa
-Ale ty nemáš na vyber. Ak tu chceš ostať musím o tebe vedieť všetko.
Uprene sa na neho zadíval a chlapec prvý krát pocítil jeho skrytu silu. Ramena mi ochabli a tak som začal pekne od začiatku.....
Vrátil som sa do prítomnosti. Pozrel som na Ely ktorá ma cely čas so zatajeným dychom počúvala. Ako som povedal. Nevravel som jej všetko. Nepovedal som jej všetko o Harrym. Povedal som mu že neprezradím všetko, A tak sa aj stalo. Len som jej povedal kde žil, čo bol, kedy sa zmenil a ako ma našiel. Nepovedal som jej o tej vražde a o tom masakre ktorý je známi. O tom nemusí vedieť. Ked sa nad tým tak zamyslím s Harryho sa stále veľmi uzavretý človek a tichý spoločník. Preto som ho mal aj celkom rad lebo mi neliezol na nervy a do myšlienok. Pokrútil som hlavou a sústredil sa na tu malú osôbku s ktorej sálalo teplo
-Prečo mam pocit že si mi niečo zatajil?
Vyvalila na mňa tie svoje zelene oči ktoré ma tak fascinovali boli iné ako Harryho ale aj tak okúzľujúce.
Čo mi vie čítať myšlienky? Prekvapene som na ňu pozrel. Nie to je hovadina
-Neviem ako si na to prišla ale
-Cítim to
Prerušila ma a ďalej na mňa hľadela. Zasmial som sa a ironicky na ňu pozrel.
-Aj keby to nie je pre tvoje uši možno ti to Harry raz povie. A teraz spi. Už je neskoro
Brnkol som jej po nose a pomaly sa bral na odchod. Lenže zastavila ma jej ruka ktorá chytila tu moju. Otočil som sa k nej a hľadel do jej vyplašených očí. Pripomínala mi mladú srnku a jej bezbranný a vyplašený pohľad
-Zostaň. Ja sa bojím, nechoď
Zašepkala takmer nečujné. Prevrátil som ocami a podľahol jej kúzlu. Opäť som si ľahol a ona sa ku mne pritisla
-Mala by si sa ma báť
-Ale nebojí
-To je chyba
-Prečo?
-Môžem ta zabiť
-Ale ešte si to nespravil
-Možno nechcem
Hľadeli sme si do oči. Neuhli sme a len tak na seba hľadeli
-Nie máš pravdu neublížil by som ti
Vzdal som to a vydýchol. Ticho sa zachichotala a lahla na moju hrud.
-A-
-Nie nič nevrav a spi
.-Ale ja som zvedavá či?
-Nie dnes toho bolo príliš veľa si vyčerpaná a zajtra vstávaš
Videl som ako odula spodnú peru
-Áno mami
Zamrmlala. Zhasol som lampičku na nočnom stolíku a čakal kým zaspi. Do pil hodiny sa ozvyval už len jej pokojný dych. Konečne som sa uvoľnil a hľadel na spiacu krásku. Rukou som jej prešiel po vlasoch. Niečo zamrmlala a ešte viac sa schúlila. Chcel som odísť ale nevedel som ako. Nie, ja som nechcel. Odišiel som až nad ranom keď slnko začalo pomaly vykukať. Opatrne som sa vymanil s jej zovretia a otvoril okno. Ako som vychádzal pribuchol som ho a už utekal a strácal sa v tieni budov. Zastal som až pred naším domovom. Útočiskom. Prešiel som cez prah dverí. Nikde nikoho. Ešte musia byt na love. Prebehol som do svojej pracovne. V krbe ešte stále horel oheň. Sadol som si do kresla ako vtedy a do pohára si nalial whisky. Dlho som rozmýšľal až som začul hlasy a buchot. Vrátili sa. Vzdychol som si a už si nič nevšímal. No Ely čo ďalej?....
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára