Prudko som zdvihla hlavu. Stal predo mnou podľa vzrastu dospelý muž.
-Ale čo. Stratili sme sa?
Pomaly sa ku mne blížil. Neodpovedala som. Len som sa postavila a pozorne ho sledovala. Stal predo mnou. Už len krok a bol by pri mne. Oči sa mu nebezpečne leskli. Naskočila mi s toho husia koža. Žalúdok mi zavrelo v kŕči plnom strachu. V hrdle mi vyschlo a oči rozšírili od pocitu blížiaceho sa strachu. Srdce mi začalo nekontrolovateľne narážať do rebier. Hrúd sa mi prudko zdvíhala a klesala. V duchu som sa začala modliť
-Je nebezpečne túlať sa po noci sama. To ta nenaučili? Bohatá panička ktorá si mysli že nič nemusí a my sluhovia sme len obyčajné špiny. Mam pravdu?
Sklamane pokrútil hlavu. Išla s neho nechuť a zlosť. Až vražedná
-Mohlo by sa ti niečo stať, niečo veľmi nebezpečne
Hnusne sa usmial a jazykom si prešiel po hornej pere. Ukázal tak polozhnité zuby. Začalo mi obracať žalúdok. Natiahol ku mne ruku. Ukazovákom mi prešiel po čele a dostal sa až k brade. Pevne ma za ňu chytil. Hlavu mi zdvihol do hora a začal si ma obzerať. Nechutne pri tom mľaskal. Veľmi ma to bolelo. Snažila som sa mu vykrútiť ale bol veľmi silný. Pustil ma
-Vážne sa ti môže niečo stať. Niečo veľmi veľmi zle s tou tvojou tváričkou
Mrmlal si popod nos. Skôr pre seba ako pre mňa. Svoje ruky mi polozil na krk. Zo začiatku som nechápala ale keď tlak začal silnieť vedela som o čo mu ide. Ale bolo už neskoro. Hruď sa mi prudko zdvíhala. Krv mi búšila v ušiach. Teraz zomriem. Preletelo mi mysľou. Jeho ruky mi silno zvierali krk. Silno stláčal hrtan až som ho cítila. Nemohla som sa poriadne nadýchnuť. Jeho dlhé a špinavé prsty sa mi zabárali do mojej hladkej a krehkej kože. Posledný kyslík mi uchádzal spomedzi pootvorene pery skrivený od bolesti. Dávala som mu posledne zbohom. Tak toto je môj koniec? Predstavovala som si ho úplne inak. Že zostarnem v húpaciom kresle obklopená horou vnúčat. A nie na plese ako nepobozkaná.....Postupne sa mi začalo zahmlievať pred ocami a strácala som vedomie. Zrazu tlak zmizol. Prudko som zalapala po dychu a rozkašľala sa. Zviezla som sa na zem a rukami si chytila krk. Na niektorých miestach to bolelo. Roztrasená a so zaslzenými ocami som zdvihla zrak a poobzerala sa dookola. Môjho útočníka držal pod krkom on. Pán záhadný. Držal ho tak silno že strácal farbu z tvare. Nie on ho len nedržal on visel vo vzduchu. Zúfalo kmital nohami a snažil sa nájsť niečo na čo by polozil nohy. Chcel sa mu vymaniť ale jeho stisk bol moc silný
-Zmizni, uteč....
Zavrčal tichým a nebezpečným hlasom. Oči mu stmavli. Jednala som ako zviera ktoré si chce zachrániť svoj úbohý život. Pudovo som sa postavila. Nezabránila mi to ani dlhá sukňa o ktorú som sa potkýnala. Otočila som sa im chrbtom a rozbehla sa preč. Ďaleko od nich. Ďaleko od toho. O par metrov som zastala a ťažko sa oprela o ker. Prudko som dýchala a snažila sa chytiť dych. Čo to robím? Veď nie som zviera! Som človek! Tak prečo jednám ako obyčajný živočích? Som zbabelec! Neviem sa strachu postaviť čelom! Nie ja som ľudská bytosť a musím celiť všetkému a nie ujsť zo stiahnutým chvostom! Zaťala som päste a zhlboka sa nadýchla. Chcela som sa vrátiť späť. Lenže keď som sa otočila cesta zmizla. Bola som si istá že tam bola! Rukami som to cele preskúmala ale nič. Neostávalo mi nič iné len sa odtiaľ dostať. Neviem akým zázrakom alebo Božou pomocou som sa odtiaľ dostala. Vtedy sa z bludiska ozval zúfalý výkrik plný bolesti a strachu. Znelo to ako zviera ktoré mučia! Pomaly zanikal v tónoch hudby ktorá sa ozývala z vnútra. Ten výkrik vo mne vyvolal oneskorenú reakciu. Teraz som tu už nemusela byt! Tiež som mohla tak kričať až by som stíchla. Na veky. So slzami v očiach som sa zlozila na kamennú lavičku ktorá bola hneď vedľa mňa. Hlavu som si zlozila medzi kolena a zhlboka dýchala. Rukami som si objala hruď. Musela som sa upokojiť. Plecia sa mi otriasali ako od vzlykov ako aj od zimy. Zhlboka som dýchala a vydychovala. Chcela som aby slzy prestali tiecť ale oni si robili čo chceli. Stále sa kotúľali dole a ešte vo väčšom množstve. Pocítila som teplo na pleciach. Zjavilo sa z ničoho nič. Prekvapene som zdvihla pohľad. Niekto cezo mňa prehodil sako. Voňal krásnou mužnou a zmyselnou vôňou. Bola tam cítiť jeho osobitná mužská vôňa ale aj zmyselný šafran, cédrové drevo, mošus, tajomnu ambru a sladké mandarínky. Bola veľmi živočíšna. Taká vôňa ktorá priťahovala nejednu včielku. Pozrela som vedľa seba. Sedel tam on. Môj záchranca a ten čo ma stále prenasleduje. Mal na sebe obyčajnú voľnu bielu košeľu. Na konci zakončenú volánmi ako bolo vtedy v móde. Podvedome musel zacíti môj pohľad lebo ku mne otočil tvar. Ale prekvapil ma jeho vyraz. Nebol ležárny a nezaujatý. Ale kamenný a nečitateľný. Nevedela som z neho nič vyčítať. Ostala som v pomykove a zmätená. Mohol byt nahnevaný? Neviem.....Jeho oči ma skenovali pohľadom ktorý nič neprezrádzal. Zrazu zdvihol ruku. Prstami jemnými ako hodváb a studenými ako lad ma pohladil po krku. Obkresľoval obrysy odtlačkov ktoré tam zanechal. Bolo to prijemne ako chladili. Boli lepšie ako obklad. Zrazu ten pocit zmizol. Ruku zlozil ale svoj zrak nie.
-Bolo to nebezpečné. Nemala si tam chodiť. Už nikdy neurob takú hlúposť. Urob pre mňa niečo. Vyhýbaj sa temným uličkám....
Ozval sa jeho tichu a tajomný hlas. Chcela som mu odpovedať, spýtať sa ho toľko otázok ale zrazu tam nebol. Ostalo mi po ňom len sako a spomienka na jeho nežný dotyk. Privoňala som k nemu. Ta vôňa bola taká opojná že ma privádzala do iného vesmíru. Vstala som z lavičky a rozbehla sa smerom do vnútra. Chcela som ujsť. Od všetkého......
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára