-Ely, Ely, Ely!
Prispato som sa otočila za osobou, ktorá na mňa kričala a vyrušila ma s môjho drahocenného spánku. Pretrela som oči a pozrela na Edie. Skákala okolo mňa ako nejaký šaman ktorý chce privolať dážď.
-Zas si mala veľa kávy?
Polozila som jej otázku a zívla.
-Veľmi vtipne! Konečne to mam! Konečne!
-Ak si mi chcela oznámiť, že si dostala krámy nemusela si tak vrieskať.
Odvrkla som jej a na pery si naniesla balzam.
-Ty trúba! Tie mi už skončili! Ale s Lajdom sme konečne dorobili to moje portfólio!
To ma hneď prebralo. Na tvári sa mi objavil široký úsmev. Stastia ale aj smútku
-O tak poviem hneď a neskáčem tu ako nejaka nadrzana veverica! Takze som jediná z ročníka co ho ešte nemá. Super!
Ruky som zdvihla nad hlavu do zúfalého gesta. Z pier sa mi vydral sarkasticky smiech.
-Ale no! Nebuď taká! Určíte to dnes už dorobíte a na budúci týždeň pôjdeš s pokojom na talentovky! Tak mi tu nepindaj!
Zastala predo mnou z rukami v bok. Možno som to aj čakala možno aj nie ale ta trúba mi strelila jednu facku
-Už sa preber!
Než som jej to stihla vrátiť už tu nebola. Videla som už len ten jej vrtiaci zadok ktorý upaľuje do budovy.
-Pche! Určíte!
Zamrmlala som si ako som si šuchala červene líce. Schmatla som tašku a pomaly sa vybrala na hodinu. Prechádzala som cez trávnik okolo rôznych partii. Také školské grupy. Išla som okolo fotografov, grafikov, maliarov, návrhárov a iných. Prechádzala som okolo partie chalanov ktorý študovali architektúru. Všetci boli na zožratie. Každá jedna baba po nich išla. Ale neuspeli. Viem že jeden ma babu ale neviem CO je na tom pravda. Prizrela som sa im a začala si ich obzerať. Prvý vyzeral byt taký plyšák. Zlatý v tvary. Jemne črty a vypracovane telo. Na hlave mal nasadenú čiapku.
Druhy bol mulat. Ty boli vždy krásny, alebo černoškovia ešte. Vyzeral veľmi drzo išiel s neho veľký sexepeelveľmi
Ďalší vyzeral ako nejaký dudroš. Ten čo sa tam vždy mračí a je negatívny.
A ten posledný? Ten mi prišiel ako nejaký ten hlavný? Bol veľmi krásny aj keď mal ostré črty tvare. Na perách mu hral úsmev. Vlasy mu padali na jednu stranu. Ani som sa tým babám nečudovala že sa im
páčia. Boli veľmi pekný, mužný a proste to s nich išlo. Ale môžu byt len pekný a tam to môže končiť. Čo ja môžem vedieť napohľad? Na tvári sa mi objavil ironicky úsmev. Odtrhla som od nich pohľad a vrátila sa do môjho vnútra. Moje nohy sa pohybovali mechanicky. Pravá, ľavá, pravá, ľavá....Moje telo túžilo po teplej a prítulnej pastelke ktorá by ma lákala s otvorenou náručou. Ale netešil ma fakt, že mam zmenu. Em je chorá a ja ju mam zastúpiť. Ale zas je to aj pozitívum lebo o par hodín predlžím ďalší sen....Išla som okolo nich keď zrazu stíchli. Počujem cvrčka? čvirik-čvirik? Moc som to nebrala na vedomie. Mohlo to byt aj kvôli návrhárkam ktoré sa zlozili hneď vedľa nich. Prevrátila som ocami. Detské pletky. Už by z toho mohli vyrasť. Ozval sa zvučný a prenikavý pisk. Neotáčala som sa a kráčala ďalej. Bol to taký obdivný pisk ako vidíme alebo počujeme vo filmoch. Deti!
-Hej! Kocka! Pískam!
Ozval sa chlapčenský hlas. Ale nie taký z ktorého by mi nabehli zimomriavky. Zastala som a pootočila k nim hlavu. Všetkým na tvárach svietil frajersky úsmev. Ten akože vodca mal najväčší. Tipujem že on pískal.
-Ja nie som pes aby si na mňa pískal! Maj sa!
Zdvihla som ruku a pobrala sa preč. Nemala som sa s nimi alebo s nim o čom baviť. Pokiaľ nedospeje na vyššiu úroveň. Tu rozumovú zároveň. Zdalo sa mi že jeho telo dospelo skôr ako jeho mentalita pubertiaka. Ešte predtým ako som sa otočila úplné všimla som si ako frajersky uškrň nahradil prekvapený vyraz. Asi nečakali že ich tak pošlem do prdele. Predsa len elita školy no ne? Pche! Elita škôlky! Kinder mafia!
-Ale no, nerob drahoty a pod k nám!
Ozval sa ten istý hlas. Ooo takže oni ani rozprávať nevedia? Len on? Ja som len zdvihla ruku a ukázala im fakera
-Naser si zlato!
S drzým úsmevom som zamierila do učebne kde sme mali mat kresbu. S dobrým pocitom, že som tým holobriadkom zrazila hrebienok
-Tak decka dnes budeme kresliť postavy
Zahlásila Branova ako vošla do triedy. Ozvalo sa nesúhlasné alebo nadšené mrmlanie. Ja som len mykla ramenami. Mne by momentálne bolo jedno aj keby predo mňa postavila koňa. S uhlíkom som sa postavila k stojanu a čakala koho nám tam postaví. Dúfam že nie jej priateľa. Toho mam už dosť
-No a budete ešte šťastnejšie teda ta dievčenská časť. Poprosila som chlapcov od architektúry či by neprišli keďže majú voľnu hodinu. No poďte!
Ukázala rukou k dverám. Všetky baby zadržali dych a čakali čo pred nás postaví. Určite nejaké podobané indivídua s okuliarmi ako popolníky. Ja som si zatiaľ pokojne opäť sadla na lavicu a húpala si nohami. Viečka mi pomaly klesali a mala som chuť spať. Ak ma naštve tak si ľahnem na lavicu a dám si šlofíka. A je mi jedno či mi napíše poznámku. Vtedy do triedy vstúpili oni. Naši holobriadkovia. Ty neslávne slávny architekti. Prevrátila som očami. Už len to mi chýbalo. Kresliť tieto tieto indivíduá. Jeden ma zbadal, ten plyšák, drgol do toho vedľa neho, toho šéfa, a hlavou ukázal na mňa. Prekvapene vypúlil oči a kukal na mňa ako na zjavenie. Všimli si ma aj ostatný. Niektorým do líc stúpla červeň a niektorí na mňa len zízali. Pripadali mi ako teľce. V pozeraní alebo obdivovaní ich vyrušila učiteľka. Poukladala ich do stredu
-Tak môžete začať ja si zatiaľ spapkám obed.
Opäť som sa postavila k stojanu. Do ruky som vzala uhlík. Predo mnou sedel šéf. To som teda vychytala vám poviem. Povzdychla som si asi dosť hlasno lebo na mňa hodil spýtavý pohľad. Zagánila som na neho a on sa začal tváriť normálne. Teda normálne ako normálne ale predsa len normálne. Spravila som si formát a pomaly ho začala kresliť. Hranatá sánka, výrazná brada, ostré lícne kosti, oči hlboko vsadene do tvare. Strapaté vlasy hodené na jednu stranu. Zmyselne pery, elegantný krk, široké svalnaté ramena, svalnatá hruď v obtiahnutom tričku, mocne nohy. Mierne som sa mračila keď som vylepšovala detaily. Ešte som k nemu dokreslila mulata a dudroša. Ale z profilu ako aj sedeli. Aj tak iba v obrysoch, nie do detailov. Nechcela som to preháňať. Sem tam som si rukou prešla po čele alebo po líci. Na čo sa šéfko zachichotal takže som musela byt špinavá. Škaredo som naňho pozrela
-Nehýb sa!
Precedila som pomedzi stisnuté zuby a robila posledne ťahy. Očkom som kukla na hodiny ešte 10 minút
-Pani profesorka už to mam
Odkráčala som k svojmu miestu. Sadla som si na lavicu do tureckého sedu. Znudene som ju pozorovala ako kontroluje kresbu zo "zátišia"
-Ako vidím mate ďalšiu prácu do portfólia
Super! Nič viac už nepovedala. Takže ak dobre rátam tak už iba ďalších 10? cca? Úplne super! Ironicky som si pomyslela
-Môžem už isť?
-No dobre a inak mam vás poslať za Lajdom
-Ok
Pozbierala som si všetky veci. Cítila som na svojom chrbte prepaľujúce pohľady. Ešte chvíľu a tu zhorím! Radšej som to ignorovala a vypadla so ďalšej učebne
Zaklopala som na triedu kde pravdepodobne by mal byt Lajda
-Ďalej!
Vstúpila som dnu. Ako som si všimla asi mal hodinu z prvákmi. Prekvapene na mňa hľadeli.
-že vraj ste ma zháňali
Z oči si zlozil okuliare a tuho sa zamyslel
-No hej ideme predsa dokončiť to vaše nešťastné portfólio
-Ako myslite...
Nadurdene som zamrmlala. Ešte som doložila dnešnú kresbu
-Pekná...
Zahundral si sám pre seba. A začalo sa veľké triedenie
O hodinu:
-Konečne!
Povedali sme naraz a hodili sa na zem. Šťastne sme sa na seba usmiali.
-Už si to iba založte a zoberte domov
-No dnes nie lebo idem do práve
-Dobre tak v pondelok a hop sa na talentovky!
Šťastne a spokojne sa zasmial. Pobúchal ma po chrbte a odišiel preč. S úsmevom som si ich odložila do dosiek. Tie som zaniesla do poličky a pomaly sa vybrala do prace. A tam sa teda diali cudne veci....
Ahoj kto je ten predposledny chalan?
OdpovedaťOdstrániť