Luxury Companions 13

-Ja...Chcem povedať že operácia......

Zadržala som dych. Slzy macali moju tvar a ja som sa bála najhoršieho. Jeho kamenná tvar sa začala zrazu vyjasňovať a na perách sa mu usadil úsmev.

-Sa podarila. Ema bude žiť!

Teraz sa už usmieval. V tej chvíli mi spadol so srdca veľký balvan. Slzy smútku a strachu nahradili slzy šťastia a úľavy. Nohy som mala ako želatína a nedokázali ma udržať. Vypovedali službu a ja som sa zviezla na plastovú stoličku. Tvár som zlozila do dlani a dokovala Bohu že mi moju malú princeznú nevzal. Moje ramena sa začali natriasať od smiechu uľaví

-Vďaka Bohu

Zašepkala som a zotrela si posledne slzy. Červenými a veľkými unavenými očami som sa pozrela na usmievajúceho sa doktora

-Kedy môžem ísť za ňou?

Zašepkala som trhane. Úsmev mu neschádzal z tvare

-Až zajtra. Musí si odpočinúť a sedatíva musia prestať účinkovať. 

-Môžem ju aspoň vidieť?

Skúsila som aspoň toto. Potrebovala som sa uistiť že sa mi to len nesnívalo. Postrehla som ako lekár súhlasil. Povedal mi nech idem za nim. Malátne som sa postavila zo stoličky a pomaly postupovala za nim. Zaviedol ma do izby ktorá patrila jej. Stihli ju sem premiestniť. Ale stroje tu boli stále museli zaznamenávať jej srdiečko. So slzami som sa hodila k posteli a chytila jej ruku. Bola som šťastná. Už je to za nami. Už je dobre. Opakovala som si v mysli a radovala sa. Konečne môžeme žiť ako normálna rodina. Usmiala som sa a ďalej kľačala a cez zaslzene oči sledovala jej pokojnú jemne usmievajúcu sa tvar

-Ďakujem

Zašepkala som smerom k doktorovi ktorý ma sledoval.

-Je to moja práca. A ešte predtým ako pôjdete chcem vám pripomenúť že bude musieť chodiť na pravidelne kontroly a zo začiatku si dávať na seba pozor. Ale ako vidím nemám sa čoho báť keď ma vás. 

Prikývla som. On sa usmial a odišiel. Pohľad som otočila k môjmu anjelikovi a roztrasenými prstami ju pohladila po líčku. Usmiala som sa.

-Angie pod si unavená potrebuješ si oddýchnuť. Zajtra sem prídeš

Ozval sa za mnou Liamov pokojný hlas. Otočila som sa k nemu a videla ako chalani postavajú na chodbe. Prikývla som. Pomohol mi na nohy a pridržiaval ma. Bola som veľmi vyčerpaná. Uvedomila som si to až po tom ako adrenalín so mňa vyprchal. Moje telo potrebovalo odpočinok. Bolo malátne ako želatína. Opretá o Liamov bok sme postupovali smerom k východu. Lenže tam nás čakalo nemilé prekvapenie

-Do riti novinári!

Zasyčal Harry. Zdvihla som pohľad a videla ľudí s fotoaparátmi ako postavajú vonku a čakajú.

-Čo teraz?
Opýtal sa Niall a behal pohľadom medzi nami. Liam mal zamračený vyraz. Úporne rozmýšľal aspoň niekto s nás. Nakoniec si rezignovane vzdychol a začal rozkazovať

-Ja, Harry, Niall a Louis ideme Harryho autom ako sme aj prišli. Zayn a Angie vy musíte ísť spolu. Keďže ste par a no chápete....

Pozrel na mňa. Ak by som mala energiu namietala by som ale ja som ledva vládala stáť na nohách. Vzdychla som si ako pred chvíľou on a prikývla. Jeho objatie vystriedal Malik. Bolo by mi to nepríjemné ale momentálne mi to bolo jedno. Teraz túžim len po posteli  a spánku. Oprela som sa oňho a zavrela oči. Šli sme ako posledný. Vystúpili sme medzi tie hyeni a predierali sa k autám. Dookola padali otázky.

-Angela ste v poriadku? Potratili ste? Pokúšali ste sa o samovraždu? Stalo sa medzi vami a Zaynom niečo vážne?.....

A mnohé iné ktoré som nechcela počuť. Vydýchla som si keď som nastúpila do Malikovho auta. Viezli sme sa v tichosti. Prerušoval ju len zvuk motora, radia a našeho dýchania. Celom som sa oprela o studené sklo a rozmýšľala nad všetkým čo sa za poslednú dobu stalo. Bolo toho veľmi veľa a začalo sa to prejavovať na mojej psychike....

Auto zastavilo až v dvore. Pomaly som vystúpila a smerovala k dverám. Chalani už čakali. Spolu sme vošli dnu. Bez slova som zamierila hore do izby. Umyla som sa a zaľahla na svoju polovicu a bola mŕtva......

Zayn:

Odľahlo mi čo povedal doktor. Zhodnotil som keď som sa vyvalil na gauč k zmoreným chalanom

-To bola noc

Vyhlásil vyčerpané Harry a zasmial sa. Uškrnul som sa a pohodlne sa oprel o opierku

-Zayn?

-Áno Liam?

-Prečo si zaplatil tu operáciu? Okrem toho že si chcel pomôcť malej Em?

Ta otázka ma zarazila. Otvoril som oči a zahľadel sa naňho. Zamyslel som sa

-Sám neviem. Mal som nutkanie a nehľadaj za tým nič viac. Len som bol v správny čas na správnom mieste a tak som pomohol...

Každé jedno slovo som vrave pomaly a dosť som nad tým musel premýšľať. Vážne v tom nebolo nič viac len toto. Vzdychol som si. Pomaly sme sa začali trúsiť. Ešte som vyšiel na terase a zapálil si cigaretu. Sledoval som nočnú oblohu a vravel si že som spravil dobrý skutok. Konečne som peniaze využil na niečo dôležité.... Zahasil som ohorok. Pozhasínal som a vyšiel do izby o ktorú som sa musel deliť s ňou. Ležala na svojej polovici. Schúlená do klbka ako vždy. Zaujímalo by ma prečo. Nie! Záporne som potriasol hlavou a vošiel do kúpeľne. Umyl som sa a v pyžamových nohaviciach si ľahol na svoju polovicu. Svetlo pouličných lámp osvetľovalo jej chrbát a ja som sa na ňu zahľadel. Dnes ukázala že ma city. Záležalo jej na sestre ako som nikdy nevidel. Nevedel som si predstaviť žeby sa to mohlo stáť mne. Vzdychol som si. Dnes je vážne divný deň. Rukou som si prešiel po tvári a otočil sa jej chrbtom. Veď zajtra to bude také iste tak prečo sa zamýšľať?.....

Angie:

Hneď ako som sa zobudila som vystrelila s postele ako strela. V mysli mi nebehalo nič iné len obraz mojej sestričky. Vbehla som do kúpeľne a dala sa do poriadku. Na seba som navliekla sivé rifle, červene tielko s čipokovanym chrbtom a na to sivý sveter. Obula som si červene baleriny a ofinu si zopla sponkou. 

Vlasy mi padali na chrbát. Strekla som na seba voňavku a do kabelky hodila dôležité veci. Vybehla som z izby a utekala dole a dupala ako slon. Chcela som zmiznúť ale zastavil ma Liamov pokojný hlas

-Bez raňajok nikam nejdeš!
-Liam!

-Sadaj!

Nadurdene som ho poslúchla a sadla si k ostatným chalanom. Polozil predo mňa moje klasické raňajky a ja som ich do seba nahádzala a prehĺtala ani som nežula

-Už som dojedla idem!

Vyskočila som a utekala preč. Pred dverami ma však zastavil jeho hlas

-Už ideš?

Opýtal sa zostra. Otočila som sa k nemu

-Malik. Aj keď si mi zachránil sestru za čo ti ďakujem nič to nemení medzi nami dvoma. Nenávidím ta stále tak isto tak sa nehraj na niečo iné.

Odvrkla som mu a zabuchla dvere. Na ulici som si stopla taxík ktorý ma zaviezol k nemocnici. Zaplatila som mu a vybehla na 4-té poschodie. Rozrazila som dvere od izby. Zarazil ma však pohľad do vnútra. Čo do pekla.....

Pohľad tretej osoby:

Všetko vyzeralo byt opäť v poriadku. Mala Em bude žiť a jej sestra sa nemusí báť že o ňu príde. V dome chalanov zavládol zmätok so všetkých strán. Jeden nevie čo si ma myslieť o svojich zmiešaných citoch ktoré sú mätúce. A ďalší tuží po Angele ktorú nemôže mat. Povie jej svoje pocity? Čo mu na to povie? Alebo pomlčí pre blaho všetkých ostatných?

Všetci spolu sedeli v obývačke a pozerali Toy Story. Čakali kedy sa Angela vráti. Počuli čo povedala ešte pred odchodom. Bolo to kruté ale pravdivé? Nehovorila iba jej zlosť? Zayn nechcel na to myslieť ale uvedomoval si že mala pravdu. Ich vojnová sekera nejde len tak ľahko zakopať a ani nepôjde. Vzdychol si a v ňom opäť začal vrieť plamienok hnevu, arogancie a znechutenia nad svojou "priateľkou". Zatiaľ čo jeho brat mu závidel. Mohli späť spolu v jednej posteli. Na verejnosti musela byt s nim bozkávať ho a objímať. Žiarlil ako nepríčetný. Chcel byt na jeho mieste! On by ju nedokázal nenávidieť! On ju miloval!