-Máš čas?
Zašepkala som roztraseným hlasom. Na druhej linke ostalo chvíľu ticho. Veľmi dobre ma pozná. Možno niečo tuši. Neviem.
-Pri Starbucku kde sme mali prvé rande
Povedal a zlozil. Šuchtavým krokom som sa pomaly vybrali k miestu stretnutia. Slzy mi jemne stekali po tvary. Boli hnevu? Ľútosti? Sklamania? Nemám poňatia. Ale vedela som že sa cítim dotknutá. Nemalo by ma to trápiť. Ale predsa len. Myslela som si že ten idiot aj keď ho nenávidím ma nejakú chrbtovú kosť. Ale asi som sa zmýlila. Opäť. Posledný krát som si pretrela slzy keď som zastala pred vchodom do starbucku. Zhlboka som sa nadýchla a otvorila dvere. Zamierila som si to do zadného boxu kde som očakávala že bude sedieť. Nemýlila som sa. Spoznala som ho hlavne podľa jeho klobúku ako inak. Dnes mal na sebe biele obtiahnuté tričko a svetle rifle ktoré boli dole zahnute. Pred sebou mal položenu šálku kávy. Nevšimol si ma tak som sa najprv pokochala pohľadom na môjho Ollyho. Toto mi chýbalo. On mi chýbal. Môj veľký braško. Asi vycítil moju prítomnosť lebo zdvihol hlavu. Naše pohľady sa stretli. Videla som mu tam všetko čo som potrebovala. Oporu, útechu, brata, najlepšieho priateľa. Do očí sa mi natlačili nove slzy. Snažila som sa ich zbaviť ale oni sa mi pustili na cestu dole mojou tvarou. Olly bol hneď na nohách a už ma zvieral vo svojom medveďom objatí. Rukami som sa zakvačila do jeho trička a svojim vzlykom nechala voľný priebeh. Toto som presne potrebovala. Poriadne objatie. Žiadne otázky a vypočúvačky. Len objatie a jemne pohladenie po vlasoch. Odtiahla som sa od neho a potiahla nosom. Zahľadeli sme sa na seba. Ja na jeho dokonalú tvar a on na moju uslzenú a usoplenú
-Lepšie?
-Lepšie?
Starostlivo sa ma opýtal. Na perách sa mi pohral jemný úsmev
-Áno ďakujem.
Nahla som sa k nemu a na líce mu vtisla bozk. Opäť si sadol. Ja som zašla na wecká aby som sa dala do poriadku. Upravila som si oči a púdrom zakryla červene fľaky. Spokojná so sebou som vyšla von. Na mojom mieste svietilo horúce latté. Usmiala som sa naňho a sadla si oproti nemu.
-Chceš mi to povedať?
Začal zľahka. Netlačil na mňa a za to som mu bola vďačná. Vždy to tak bolo. Poznal ma ako svoju dlaň a vedel že na mňa sa neoplatí tlačiť lebo inak to nepoviem. Rukami som objala horúci pohár a zahľadela sa na bielu penu. Vzdychla som si. Zavrela som oči a začala mu rozprávať čo ma tak vytočilo až do plaču. Počas môjho rozprávania mi neskákal do reči čo ma tešilo inak by ma veľmi znervóznil. Zakončila som to tým že som sa vybrala a potrebovala som ho vidieť. Zrazu jeho dlane prikryli moje. Zahľadela som sa do jeho oči. Do tých oči ktoré mi vždy pomohli a našla som uňho pochopenie
-Ak povieš napravím mu ciferník
Povedal tak vážne akoby mi vravel to najväčšie tajomstvo. Vtedy sa niečo vo mne pohlo a vrátilo sa na správne miesto. Na perách sa mi objavil široký a šťastný úsmev
-Hm...lákavý návrh porozmýšľam nad nim
Žmurkla som naňho. A vtedy sa náš smiech spojil a vznikla s toho krásna symfónia ktorá sa niesla po celej kaviarni. Šťastné som, sa naňho usmiala
-Toto mi tak veľmi chýbalo
-Aj mne. Tam nemám nikoho takého. Takú moju ženskú verziu
Žmurkol na mňa a ja som po ňom hodila balíček vreckoviek. Zasmial sa na mojom chabom odpore
-To bolelo
Podotkol a pošuchal si hruď
-Kretén
Vyplazila som naňho jazyk
-Toto počúvam tak často že to beriem ako kompliment
Vzdychol si a hlavu si podoprel na rukách. Zahľadel sa na mňa tak pozorne že som sa zľakla čo sa deje
-Čo tak čučíš?
Zdvihla som obočie a pozrela naňho. On tým svojim zavlnil a ukázal na mňa
-Prstom sa neukazuje
Napomenula som ho ako mama svoje dieťa. Niekedy mi tak prišiel a to už bude mat tridsať.
-Ale ja ukazujem na to čo máš na krku
-No do riti cucflek? Ak hej tak toho Malika zabijem
Začala som panikáriť a chcela sa ísť pozrieť. On ma však chytil za ruku a stiahol na sedačku
-Ale hoblajz to by som poznamenal už dávnejšie ja myslím prívesok.
Ruka mi vystrelila ku krku a ja som si až vtedy uvedomila že mi tam visí obyčajné srdiečko z bieleho zlata ktoré mi Olly daroval na moje narodeniny. Na druhej strane boli vyryte naše iniciálky. Pousmiala som sa a pozrela naňho. Úsmev mi opätoval
-Nevedel som že ho stále máš
-Bolo mi ľúto ho dať dole. Pripomína mi tie krásne časy s tebou a prirástlo mi k srdcu. Vždy si na teba spomeniem a pýtam sa že čo asi tak robíš
Jemne som sa začervenala
-Ach ty trdlo možno ta poteším ale nikomu to nepovedz. Akurát mam na sebe tie spodky ktoré si mi kúpila
Zaškeril sa a ja som vybuchla do smiechy. Proste to zakončil. Po takej prijemnej hodinke sme sa zdvihli. Olly zaplatil aj cez moje protesty. Na oči si nasadil okuliare a vydali sme sa do davu ľudí.
-Kam teraz my lady?
Zasmiala som sa nad tým oslovením. Spomenula som si na niekoho ktorý ma možno čaká a určíte ho poteším týmto prekvapením. Lišiacky som sa usmiala
-No my lord ideme niekoho navštíviť
Zaškerila som sa na jeho prekvapenom výraze. Potom som už len videla ako sa jeho tvar a ústa formujú do chápavého AHA. Zaklonila som hlavu a musela sa zasmiať. Pri ňom sa nedá byt vážny ani minúty. Preto ho tak zbožňujem. S jeho osobou vždy príde aj dobra nálada ktorá mi posledne roky chyba. Pomalým krokom a množstvom žartikou sme sa dostali až pred nemocnicu. Nadýchla som sa a spolu sme vstúpili dnu. Sestrička na recepcii ma pozdravila a ja ju tiež. Už ma tu poznali. Veď prečo aj nie? Nastúpili sme do výťahu a nechali sa vyviesť na tretie poschodie. Chodbou kde sa ozývali moje topánky spolu s Ollyho teniskami sme prišli k jej dverám.
-Počkaj pozriem sa či je hore a nezabudni si prekvapenie
Zasalutoval mi ako vojak
-Pohov vojíne
Zaškerila som sa a vošla dnu.
Moja mala princezná sedela na postieľke a čítala si nejakú rozprávkovú knižku
-Ahoj zlatko
Usmiala som sa na ňu. Úsmev mi široko opätovala a natiahla ku mne malé rúčky. Prišla som k nej a opatrne ju objala
-Chýbala si mi
Zašepkala som do jej voňavých vlasov
-Aj ty mne sestrička
Od šepkala
-Mam pre teba prekvapenie
S úsmevom som jej oznámila a sledovala jej detskú reakciu. Odtiahla sa odo mňa a vypúlila na mňa tie svoje očiska v ktorých behali veselé iskričky
-Akú? A kde?
Začala sa rozhliadať dookola.
-Počkaj chvíľu musím to zavolať
Prišla som k dverám a videla Ollyho ako sa opiera o stenu
-No hybaj
Naznačila som mu rukou. Na jeho tvári pohrával jemný úsmev. Ako jeho teniska prekročila prah videla som dve šťastne, usmiate tvare plne života. Pri tom obraze mi do oči nabehli slzy radosti. Hneď som zabudla na všetky starosti a vnímala dvoch dôležitých ľudí v mojom živote. A z toho jednu princeznú ktorej sa do tvare vracal život a farba.
-Olly!
Vykríkla div že nenabehla sestrička
-Princezná!
Skríkol aj on a už ju mal vo svojom náručí kde sa strácala
-No vrav srdiečko moje ako sa máš?
-Aľe poznáš to. Samé vyšetrenia ale už sa teším keď pôjdem domov. Angie vraví že to bude za chvíľu. Budem chodiť do normálnej školy s deťmi a mat vlastnú izbičku....
Počúvala som jej veselé džavotanie a videla tu radosť keď rozprávala o svojom normálnom živote. Úsmev mi nepatrne poklesol a ramena padli. Sľúbila som jej to. Ale neviem to na 100% tato zákazka ak mi ju vyplatia konečne to doplatím a ako vraví mala začneme konečne normálne žiť. Ale dovtedy musím len veriť a modliť sa. Olly ju pozorne počúval
-A podľa mňa ak budeš poslúchať sestričku kúpi ti aj šteniatko
Žmurkol na ňu. Dve detské tvare sa ku mne otočili s detskou radosťou. No dá sa im odolať
-Samozrejme!
-Jupíííí, budeme mat psíka!
Zatlieskala Em a tešila sa. Vôbec mi neprišla akoby bola chorá. Ale ako zdravé normálne dieťa. Ale pravdou bol opak. Dlho sme pri nej zotrvali a vraveli si všetko možné. Olly jej sľúbil že cez leto keď bude zdravá prídeme k nemu a pôjdeme na jeho koncert. Sľúbil jej že pôjdeme do legolandu, disneylandu, aqaparku a všade možno. Toľko radosti som už dlho nevidela ale bola som šťastná s nej. Musím jej pomôcť!
Rozkázala som si už po miliónty krát. Odchádzali sme okolo ôsmej kedy nás už vyhnala milá sestrička. Rozlúčila som sa s malou Em. Spolu s Ollym sme zamierili domov.
-Angie?
-Áno?
-Mala Em ona...
-Neboj zvládneme to
-Vážne nechceš
-Nie! Nechcem zneužívať že sme priatelia.
-Ale...
-Olly nie. Si mi ako brat lenže niekto by to pochopil zle. Ja viem že nám chceš pomôcť ale nechám byt odkázané na niekoho peniaze. Po tomto fakeovom vzťahu mam dostať dosť peňazí aby som to zaplatila a postarala sa o nás. Neboj sa
-Ale keby sa niečo stalo dáš mi vedieť
Zastal a vážne sa mi zahľadel do tvare
-Sľubujem
Od šepkala som mu. Ďalej sme sa už bavili o veselších témach. Naše cesty sa rozišli keďže sme bývali iným smerom. Mala som to bližšie tak som ho presvedčila aby nešiel so mnou.
Moje opätky dopadali na asfalt a od stien sa ozývalo hlasne klop-klop-klop. Pre niekoho deprimujúci zvuk ale ja som si naň už zvykla. Zahla som do jednej uličky o ktorej som vedela že je skratka. Bola dosť úzka. Bali by ste sa ísť cez ňu ale vedela som že sa mi nič nestane. Za mnou sa ozvala hlučná vrava. Asi nejaké decka ktoré si užívali piatkový večer. Ako dlho som už taký nezažila? To už bola nejaká doba. Usmiala som sa a ďalej išla. Smerovali sme oproti sebe keď mi zaterasili cestu
-Angela Moorova?
Oslovil ma hrubší hlas. Otočila som hlavou. Oči sa mi rozšírili od strachu? Prekvapenia? Hnevu?
Stal tam niekto koho som nevidela cele roky. Bol to......
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára