Moments 37

Alex:

Čakala som čo povie. Prosím urob niečo prosím! Daj mi aspoň nejaké znamenie alebo nadej nič viac nechcem...

-.....Zabudla si si tašku...

Sklamanie. Cítila som sa hrozne. Ublížene. Nevedela som čo mu mam na to povedať. Bola to rana pod pas. Moje srdce stlačilo. Cítila som ako sa trhá a trhá....Zobrala som tašku a otočila sa na odchod

-Ešte som neskončil.....

Otočila som sa k nemu. Ale už som nič neočakávala. Určíte mi teraz povie že som si zabudla osmrkane vreckovky či čo....Začal sa ošívať, mrviť, prestupovať z nohy na nohu. Stále behal pohľadom po všetkom možnom

-No ja.....Vieš...oné hento......

Nevedel sa vykoktať. Nemohla som sa už viac naňho dívať. Keby vedel koľko som kvôli nemu preliala slz, natrápila a nič s toho? Nie už som nevládala. Chcela som sa zavrieť do izby a utápať sa v žiali a sama.

-Ak sa rozhodneš mi to povedať daj mi vedieť.....

Otočila som sa. Slzy som mala v očiach. Teraz som sa chcela skryt pod perinu a plakať. Nič iné som nevedela len sa ľutovať...

-Nie! Počkaj!

Chytil ma za ruku a otočil k sebe. Zase mi zabránil v úteku. Zahľadel sa mi do očí. Tie jeho oči úplne som sa v nich strácala....Ta farba.....

-No?

Chcela som ujsť, už dlhšie by som to nezvládla. Už som cítila že za chvíľu sa zrútim. Pokrútil hlavou akoby zvádzal nejaký boj

-Radšej ti to ukážem.

-Čo?

Nechápala som. Než som stihla skomoliť súvislú vetu už sa mi prisal na pery. Ostala som v šoku. Čože? Louis Tomlinson ma práve bozkáva? To ma byt čo? Jemne sa hral s mojimi perami. Robil si s nimi čo chcel. Jazykom mi nežne prešiel po dolnej pere a vzápätí do nej kusol. Podvolila som sa. Pootvorila som ich a už skúmal neznáme vody. Jemne začal dráždiť môj strnulý jazyk k pohybu. O necelú minútu sme zvádzali vášnivý boj a to kto bude viest. Bolo to úžasne cítila som sa ako vo sne. Okolo mňa vybuchoval ohňostroj a v bruchu som cítila trepotajúce sa motýliky. Ani pri Benovi som sa tak necítila. Keby som teraz umrela je mi to jedno. Zažila som to najkrajšie čo sa mi mohlo stať. Rukou mi prešiel po boku až k lemu trička......Nie! To len preto?! Určite sa stavil alebo mu to už chyba! Odsotila som ho od seba. Zmätene na mňa hľadel asi si myslel že to nespravím. Chyba! Ublížené som naňho hľadela. Slzy ktoré ma štípali v očiach sa mi vyliali a začali stekať po tvári. Nič som mu nepovedala, vbehla som do domu a zabuchla. Zošuchla som sa na zem, začal búchať na dvere.

-Alex otvor prosím....

Búchal dobrých 10 minút. Potom už nič. Odišiel. Len sa zahráva s mojimi citmi. Prečo? Prečo to robí? Vyzerám snáď ako nejaká hračka? Prečo sa so mnou každý zahráva? Čo som len na to dobra? V zúfalstve som vbehla do kúpeľne a vybrala jeden tenký a ostrý kov. Priložila som ho k zápästiu a potiahla. Druhy raz, tretí...Až na piatom mi bolo lepšie. Videla som všetko dvojmo ale dokázala som si to opláchnuť a obviazať. Doteperila som sa k posteli a zaľahla. Prečo? Prečo ma každý len využíva?....

Ráno som sa zobudila na to ako mi Blecky olizuje tvar. Bolel ma cely človek. Ledva som sa vyteperila s postele. Pri spomienke na včerajšom ma zabolelo srdce. Prečo? Slzy sa mi zase nahrnuli do oči. Nie! Nemôžem , zotrela som si ich. Ale nič s toho. Opäť sa spustili. Prešla som do kúpeľne a videla krvavé fliačiky a žiletku

Rýchlo som to umyla a žiletku vyhodila. Opláchla som si tvar a išla dať Blecky jest. Dnes som mala isť do prace. Nemohla som. Dnes som chcela mat od všetkého pokoj. Od všetkého vonkajšieho sveta. Maxovi nezavolám. On zavolá. Ako na povel mi začal zvoniť mobil. Max

-Prosím? 

Zachrčala som do mobilu. Nespoznávala som svoj hlas.

-Alex? Panebože! To ako znieš? Zabudni na to že prídeš. Určíte vyzeráš ako mŕtvola. No nič, ostaň doma a potom zavolaj kedy môžeš nastúpiť. Nejako si už poradíme....

Zlozil. Nič som nestihla ani povedať. Tak dobre. Chladnička plna takže sa môžem izolovať. Vytiahla som vreckovky, zmrzlinu a film. Išla som sa utápať v mori slz. Obmotala som si obväz. Cela ruka ma bolela. Na zápästí sa mi črtali zárezy. Už sa tvorili malé chrasty. Sadla som si a postila si Titanic. Áno viem, také staré ale potrebujem niečo také. Okolo dvanástej boli okolo mňa osmrkane vreckovky a 2 prázdne kýble zmrzliny. Mobil mi vkuse vyzváňal. Stále sa na ňom striedali tie iste mena. Harry, Liam, Niall, Zayn a nakoniec on. Louis. Vypla som film lebo som už ďalej nevládala. Plakala som. Mala som záchvat. Ten debil! Prečo si ma musel len využiť? Prečo? Prečo sa stále zahrávaš s mojimi citmi? Chcem na teba zabudnúť ale nejde to, Usadil si sa v mojom srdci a nechcel ísť preč. Prečo? Po hodine plaču som už len ležala schúlená na gauči. Už som nemala žiadne slzy. Nič. Už len plané vzlyky. Nič iné. Zrazu niekto začal búchať na dvere. Nevstala som. Načo? Nie som doma keby niečo.

-Alex otvor! Viem že si tam!

Bolo počuť hlas a neviem kto to bol. Vstala som z gauča, vysmrkala sa a podišla k dverám.

-Kto tam je?

-Niall

Určíte tam bude aj Louis. Neotvorím. Nie!

-Neboj Louis tu nie je prišiel som iba ja

Mam mu veriť?.....Hm dobre teda. Odomkla som a stlačila kľučku. Dvere sa rozleteli. Stal predo mnou. Môj blondiačik ale aj on. Zavrie som už nemohla. ja krava. Však mam kukatko! Otočila som sa na päte a vybehla hore. Slzy mi zase stekali po tvári a to som si myslela že som už všetky vyčerpala. Vbehla som do izby a zabuchla dvere. Ten Niall! Zradca! To si odpyká! Kde mam zase ten kľúč? Do prdele mala som sa už poučiť! Dvere sa rozleteli, stal tam on. Čo teraz?  Zmätene som behala pohľadom po izbe. Kúpeľňa. Rozbehla som sa tam. Lenže smola. Bol rýchlejší. Chytil ma za ruku a na moju smolu za tu dorezanú. Sykla som od bolesti. Pritlačil ma k stene. Stále ma zaň držal, teraz mi po tvári stekali slzy bolesti.

-To boli pusti!

Sykla som. Zmätene na mňa pozrel. Poslúchol ale zápästie chytil do rúk a zdvihol ho. Nie! Mykla som nim ale nič. Zbadal zárezy. Ostal šokovaný. Behal pohľadom so mňa na zápästie. Zmračil sa. Jeho oči stmavli. Pustil mi ho a ja som si ho pritlačila k hrudi. Rukami sa zaprel o stenu vedľa mojej hlavy. Nemala som šancu ujsť. Bola som v pasti.

-Si normálna? Rezať sa? To čo ta napadlo? Stoji ti to za to? Nad čím rozmýšľaš? Chceš sa zabiť? Preboha prestaň! Však tu más nás. Môžeš sa na nás spoľahnúť...Tak to už nerob! Ja....

Bol naštvaný. Kypel zlosťou. Musela som sa brániť

-Ja či som normálna? Kto ma len využíva? Zahráva sa so mnou? S mojimi citmi? Cely čas...cely ten čas len klamstvo nič iné! A sa čuduj potom keď....

Slzy sa mi spustili a ja som sa zosunula na zem. Nohy som si pritisla k hrudi a objala ich. Hlavu som si skovala a vzlykala. Nedalo sa to zastaviť. Akoby niekto niečo stlačil a nechcel to zastaviť. Kľakol si ku mne. Jemne mi zdvihol tvar. Pozrela som naňho cez slzy. Opatrne až nežne mi zotrel slzy. Privinul si ma k sebe a hladil po chrbte

-Zase to robíš....

-A čo?

-Dávaš mi len planú nadej a potom využiješ kedy chceš...

Stále som plakala, plakala už som ani nevládala

.Ja ta nevyužívam maličká. To by som si k tebe nedovolil. Si to najkrajšie a najmilšie stvorenie aké som kedy stretol. Vážim si ta a veľmi. S i taká krehká a mam chuť ta stále chrániť a nepustiť ta. Keď si neni pri mne alebo ja pri tebe tak sa bojím, som taký prázdny....Cítim sa zúfalo...Záleží mi na tebe a veľmi ako na nikom inom.....

Jemne som zdvihla hlavu. Moje srdce sa zatrepotalo. Záleží mu na mne...

-To myslíš vážne?

-Smrteľne...

Zahľadel sa mi do očí a začal sa približovať. Par centimetrov od mojich pier zastal. Zahľadel sa mi do očí. Mal nežný pohľad. Topila som sa v jeho pohľade. Jemne zašepkal úplne ticho a nechal to vánkom doniesť až ku mne

-I love you...

A pobozkal ma. Moje vnútro začalo spievať. Všetko okolo mňa vybuchovalo. Cítila som sa ako v raji. Pobozkal ma pomaly a náruživo. Oprel sa celom o moje a zahľadel sa mi do očí

-Aj ja ta ľúbim....

Zašepkala som s posledných síl. Usmial sa. Zdvihol ma do náruče a so mnou si ľahol na posteľ. Pritúlila som sa k nemu

-Len mi sľub jedno...Už si nikdy neublíž.

-I promise

Zaspali sme spolu v objatí. On ma ľúbi. Stále mi behalo po rozume. Šťastne som zaspávala v objatí človeka ktorého ľúbim a on ľúbi mňa.