Moments 38

Louis:

Zasekol som sa. Čo teraz? Čo jej poviem? Ja som taký blbec! Ani si to nepremyslím. Nemôžem to na ňu len tak vybaliť. Musím jemne...Pekne sa o tom rozmýšľa to vám teda poviem....Lenže ja som sa zachoval ako zbabelec.

-.....Zabudla si si tašku...

Áno som hlúpy. Ale bojím sa. Na jej tvarí sa mihol tieň. Tvárila sa tak akoby som jej ublížil. To nie je možné. Alebo?...Zobrala si tašku a otočila sa na odchod. Díval som sa na jej chrbát. Vzchop sa chlape! Správaj sa ako chlap! Nadýchol som sa

-Ešte som neskončil.....

Otočila sa ku mne ale úplné bez záujmu. Asi som ju veľmi ranil...Úplne ma to obralo o reč. Začal som sa mrviť a prestupovať z nohy na nohu. Ako jej to poviem? Ako len?

-No ja.....Vieš...oné hento......

-Ak sa rozhodneš mi to povedať daj mi vedieť.....

Opäť sa otočila, jej oči sa leskli. Nebol som si istý či od slz alebo od toho blbeho svetla. Musel som konať. Nenechám si ujsť príležitosť

-Nie! Počkaj!

Chytil som ju za ruku a prudko k sebe otočil. Zahľadel som sa do jej oči ktoré vyzerali zúfalo. To som spôsobil ja?....Jej oči boli ešte tmavšie ako bývali. Žeby od smútku? Ktorý som spôsobil ja? 

-No?

Prebrala ma z rozmýšľania. Nie nepoviem jej to. Rozhodol som sa konať než strácať slova

-Radšej ti to ukážem.

-Čo?

Nechápavo na mňa hľadela. Ja som zatiaľ využil jej zmätok. Vrhol som sa na jej pery. Cítil som sa ako hladne zviera ktoré práve našlo svoju obeť. Začal som ju jemne bozkávať. Chcel som aby spolupracovala.....Jej pery boli sladké ako nektár a jemne ako hodváb. Moli také plne a také horúce....Cítil som sa ako v raji. Mal som všeliaké predstavy ale ani jedna sa nemohla rovnať skutočnosti ktorú som práve zažíval. Jazykom som jej prešiel do dolnej pere a rovno do nej aj jemne kuso. Cítil som ako sa začala uvoľňovať. Pootvorila ústa. Ja som nezaváhal a hneď vplával dnu. Bola taká sladká....Chutila po jahodách ktoré spolu s Dan vyjedali. Jemne som začal prebúdzať jej jazyk k pohybu. Po chvíli sme zvádzali dravý boj. Nechala ma ho vyhrať. Všade okolo mňa hral orchester a vybuchoval ohňostroj. V moje vnútro sa cele trepotalo. Rukami som si ju chcel pritiahnuť bližšie tak som ich po sunul dole keď....Odsotila ma od seba. Čo to?...Zmätene som na ňu hľadel. Ešte viac ma vykoľajilo keď som videl ako plače. A už som hľadel na zatvorene dvere. Veľmi som sa zľakol. Doslova som sa na ne hodil a začal búchať a hovoriť

-Alex otvor prosím....

Nič. Neozvala sa aj keď mi bolo jasne že tam je a počuje ma. Čo sa stalo? Čo to bolo? Myslel som si že si to užíva ako ja. Mal som pocit že aj ona ku mne cíti niečo viac. Ale teraz? Bol som zmätený a hlavne som cítil strach. Nie o seba ale o ňu. Bal som sa že si niečo spraví alebo upadne do depresie. Skončí presne tam kde aj na začiatku a to som nechcel. Vzdal som to. Aj mne sa do oči tisli slzy ale slzy strachu. Ani neviem ako ale už som otváral dvere od nášho domu. Prešiel som cez obývačku ani som ich nepozdravil vyšiel som na terasu. Sadol som si a hľadel na nočnú oblohu. Čo sa stalo? Čo sa pokazilo? Alex dúfam že si v poriadku a nenapadne ta nič zle.....Okolo mňa si posadali postavy. Ani som sa nepozrel kto to je lebo som to vedel

-Louis čo sa stalo? 

Z Liamovho hlasu som počul strach...Ostal som ticho.

-No tak vrav!

Harry mnou zatriasol.Ani som nezdvihol pohľad. Začal som im rozprávať čo sa stalo. Mal som dosť dlhé pauzy. Nik ma neprerušoval. Ale bolo mi jasne, že im to tiež nešlo do hláv. V tej mojej stále znela otázka prečo? 

-......A teraz sa bojím aby sa niečo nestalo....

Zakončil som svoje rozprávanie. Všetci boli ticho. Nik sa ho neodvážil prerušiť

-Myslíš že by si...

Ozval sa Niall. Strach som mu videl v očiach. Tiež sa o ňu bal. Vytvoril si k nej puto ktoré sa často nevidí. Zúfalo som naňho pozrel

-Ja neviem....vôbec!

Zvolal som. Hlavu som si zlozil do dlani. Harry ma objal okolo pliec.

-Chod sa vyspať a zajtra tam pôjdeš

Bez slova som ho poslúchol. Vyšiel som do svojej izby, umyl sa a radšej išiel spať so strachom o ňu o Alex.........

                  *******************************************************************

Prudko som sa posadil. Snívalo sa mi o tom ako som videl Alex padať z útesu a ja som sa len prizeral. Bol som cely spotený a pri spomienke na ten sen mi prišlo zle. Alex. Znelo stále v mojej mysli. Rýchlo som sa obliekol a zišiel dole. Schmatol som  mobil. Prosím zdvihni to. Nič. Nič a nič. Opakoval som to do 10:00 a nič. Nezdvíhala ma. Už som si trhal vlasy od zúfalstva a strachu. Čo s ňou je? Nestalo sa jej nič? Alex! Bože môj zdvihni to! Už som nevedel čo robiť. Zobudil som cely dom. Nič mi nepovedali, chápali to. Inokedy by mi vynadali a poslali do čerta ale dnes všetci zišli dole a začali sme volať. Nič a nič. Nikomu to nebrala. Už som začínal mat zle tušenie. Už som myslel len na to najhoršie. Bože ak ma počuješ nedovoľ aby niečo vyviedla prosím! O 11:00 som to vzdal. Vybehol som hore pre kabát a zletel dole. Nik by ma teraz nezastavil

-Louis počkaj!

Otočil som sa za Niallovim hlasom

-Niall ja tam idem tak či tak. Nezastavíš ma

-To ani nechcem len idem s tebou

-Prečo? 

-Myslíš že ti otvorí?

Mal pravdu. Neotvorí. Tak teda dobre. Ale nebolo mi jasne prečo riskuje ich vzťah. Ale zase ona mu odpusti. Ale mne? Nik nevie. V tichosti sme zastali. Vystúpili a zamierili na 7 poschodie. Zaklopali sme. Nič. Druhy krát. Opäť nič. Zacal som opäť zmätkovať. Predstavoval som si ju v kaluži krvi alebo ja neviem čo už.

-Upokoj sa!

Rozkázal mi Niall. Zastal som ale pokojný som nebol. Niall sa snažil dobíjať dnu.

-Alex otvor! Viem že si tam!

Začal sa dobíjať dnu. O necelú minútu sa spoza dverí ozval hlas

-Kto tam je?

Znel chrapľavo. Neviem od čoho. Mal som chuť tie dvere vyraziť ale musel som sa držať.

-Niall

Ticho. Nič sa neozývalo. Už som si myslel že sa mi to zdalo.

-Neboj Louis tu nie je prišiel som iba ja

Zámka zaštrngotala. Dvere sa pomaly otvárali. Zadržal som dych. Bol som pripravený na všetko. Niall ich chytil a otvoril do korán. Naskytol sa mi pohľad ktorý ma bude dlho prenasledovať a trápiť práve pre to že som to spôsobil ja. Mala červene oči a veľké kruhy pod nimi. Bola veľmi bleda. Vyzerala ako upír....mŕtvola. Šokované na nás hľadela. Smola bola že už nemohla zavrieť., Zvrtla sa na päte a zmizla v priestoroch

-Bez za ňou

-Ďakujem ti bracho

Nepočul som už jeho odpoveď lebo som sa rozbehol. Mierila do svojej izby. Dvere buchli. Prosím nech sa nezamkla. Moje želanie bolo vypočuté lebo som skoro spadol do miestnosti ako som ich prudko otvoril. Stala v strede miestnosti a splašene obzerala okolo seba. Pohla sa smerom do kúpeľne. Tak to nie. Dvoma krokmi som bol pri nej. Schytil som ju za zápästie a pritlačil ku stene. Plakala. Po tvarí jej stekali vodopády slz. Cítil som sa vinný. Aj som nim bol. Bože ja som taký debil. Ale hlavne že jej nič nie je a je živá

-To boli pusti!

Čo? Zmätene som povolil zovretie ale chytil jej ruku. Mal som zle tušenie. Asi som to zakríkol. Zahľadel som sa na zápästie. Do oči mi udrelo 5 zárezov. Nevedel som čo si mam myslieť. V mojej hlave nastalo hrobové ticho. A to doslovne. Pustil som ju. Ruku si pritlačila na hruď a čakala čo sa bude diať. Rukami som sa zaprel vedľa jej hlavy. Uväznil som ju. Nechal som plynúť moje pocity.

-Si normálna? Rezať sa? To čo ta napadlo? Stoji ti to za to? Nad čím rozmýšľaš? Chceš sa zabiť? Preboha prestaň! Však tu más nás. Môžeš sa na nás spoľahnúť...Tak to už nerob! Ja....

Už som nevedel čo povedať. Mal som taký strach. Čo keby si zarezala hlbšie? A my by sme ju našli len v kaluži krvi?...

-Ja či som normálna? Kto ma len využíva? Zahráva sa so mnou? S mojimi citmi? Cely čas...cely ten čas len klamstvo nič iné! A sa čuduj potom keď....

Pomaly sa mi tie slova dostavali do hlavy. Zahráva? Čože? Tak to si mysli to by som v živote......Nie! Ale prečo ju to napadlo? Prečo? Pozrel som na ňu sedela na zemi. Obimala si kolena a vzlykala. Nie maličká neplač. Kľakol som si k nej a objal ju

-Zase to robíš....

-A čo?

-Dávaš mi len planú nadej a potom využiješ kedy chceš...

Nie! To si o mne nemysli. Záleží mi na tebe viac ako samému na sebe a to si pamätaj. Nedokázal by som ta využiť ty si moje slniečko o mi spríjemní každý môj deň.

-Ja ta nevyužívam maličká. To by som si k tebe nedovolil. Si to najkrajšie a najmilšie stvorenie aké som kedy stretol. Vážim si ta a veľmi. S i taká krehká a mam chuť ta stále chrániť a nepustiť ta. Keď si neni pri mne alebo ja pri tebe tak sa bojím, som taký prázdny....Cítim sa zúfalo...Záleží mi na tebe a veľmi ako na nikom inom.....

Povedal som prvé čo ma napadlo. Moje prvé pocity. Dúfam že to pochopila. Jemne zdvihla hlavu. Zahľadela sa s uslzenými ocami do mojej tvare.

-To myslíš vážne?

Mala pohľad ranenej srnky. Ach ti moja okaňa

-Smrteľne...

Začal som sa k nej približovať. Zastal som par centimetrov od jej pier. A zašepkal 3 slova ktoré som jej chcel a mal chuť povedať už dávno len som nenašiel odvahu.

-I love you...

Pobozkal som ju. Jemne a náruživo. Sladko a pritom vášnivo. Teraz som vedel že mam všetko čo som kedy chcel. Ju. Nič viac som nepotreboval. Odtiahol som sa od nej a oprel sa o jej celo svojim.

-Aj ja ta ľúbim....

Zašepkala. Tie slova vyvolali úsmev na mojej tvári. ANO!!!!!!!!!!!!!!! Ona ma ľúbi počuli ste? Momentálne som bol najšťastnejší človek na celej zemi nie! V celom vesmíre! Nič viac ma nedokáže teraz potešiť. A ja som sa tak bal že by ma odpískala. A toto dokonale stvorenie mi práve povedalo že ma ľúbi. Áno! Jemne som ju zdvihol do náruče a spolu si ľahli na posteľ. Schúlila sa mi na hrudi a ja som ju objal

-Len mi sľub jedno...Už si nikdy neublíž.

-I promise

Bol to sľub. Dúfam že ho neporuší. Verím jej  a budem tu vždy pri nej. Navždy. Zaspával som s úžasným pocitom vo svojom vnútri a s tým najkrajším stvorením pod slnkom ktoré mi len tak prišlo do cesty.......