Moments 46

Alex:

O takých 20 minút sme zastavili pred nejakou budovou. Bola schátraná. Nesvietilo sa v nej a vo mne vyvolávala strach

-Louis? Čo máš za lubom?

Zašepkala som s dosť prestrašeným hlasom

-Neboj sa. Dôveruj mi.

Priklonil sa ku mne a zašepkal mi do ucha. Jeho horúci dych vo mne vyvolal triašku a preto ma objal okolo pliec a pritiahol si ma k sebe bližšie

-No pod ty strachopud

Trosku posmešné mi povedal. Skôr ako som mu stihla niečo odvrknúť potiahol ma k tej spomínanej strašidelnej budove. Louis zamieril k nejakým krikom. Pustil ma a podišiel k nim. Moje obočie vyletelo na vrch mojej hlavy hneď po tom ako sa v nich začal hrabať

-Hľadáš veľkonočného zajačika?

Dosť posmešne som sa ho opýtala

-Veľmi vtipne a aj noru do krajiny zázrakov

Odvrkol mi napaprčene. Taký bol vždy keď sa mu niečo nedarilo. Na tvári mi trónil úškrn pri pohľade na jeho chutný zadok. Tak by som ho po ňom čapla ale no asi by to v tejto chvíľu nedopadlo dobre 

-Mam to!

Po asi 10 minútach sa vynoril z toho chrastia a odhrnul ho. Predo mnou sa objavil skovaný chodník

-To si vážne našiel tu noru?

S neveriacky tónom v hlase som sa naňho otočila. Prevrátil ocami

-Nekecaj a pod

-Veľmi romantické

Zamrmlala som. On ma chytil za ruku a potiahol tou cestou. Po par metroch sme sa ocitli pred nejakou bráničkou. Louis ju pomaly otvoril a už ma viedol skrz veľký dvor. Kde to sme? Kam smerujeme? Prečo mam takéto rozumove pochody? Behalo mi po rozume.

Celu cestu sme mlčali. Nebolo to to trápne ticho ale prijemne a upokojujúce. Mne osobne nevadilo. Viete je rekord keď je Louis 5 minút ticho, preto si to tak užívam. Dostali sme sa až k vchodovým dverám. Louis vytiahol z vrecka kľúč a odomkol ich

-Mam sa vôbec pýtať odkiaľ máš kľúč?

S nádejou v hlase som mu polozila otázku. Vedela som, že mi to nepovie. Louis sa vyžíval  v tom keď sme mi niečo nevedeli. No čo rad sa hra na dôležitého

-No mam známeho, ktorému to tu patri. Len som mu vysvetlil prečo potrebujem kľúč a jeho budovu

Vravel to takým poučným tónom pri ktorom som sa cítila ako školáčka

-A prečo to potrebuješ?

Dúfam ,že mi to už povie

-To by si rada vedela

Škodoradostne sa zasmial. Jeho smiech sa ozýval celou budovou. Striaslo ma, bolo to veľmi strašidelné ako v tým hnusných hororoch. Než som mu niečo povedala ozvala sa veľká rana a za ňou nasledoval hrôzostrašný rachot. Od strachu som zvýskla a poskočila. Prilepila som sa na Louisa. Ten ma objal tými jeho mocnými rukami. V jeho náručí som sa cítila veľmi bezpečne

-Neboj sa ty môj strachopud. Som tu a ochránim ta

Chlácholil ma svojim medovým hlasom, ktorý ma vedel vždy upokojiť. Mal pravdu. upokojil ma, vždy vedel ako.

-Ja nie som strachopud

Zamrnčala som mu do hrude, ktorá sa začala otriasať od smiechu

-Jasne že si

-Loui!

Zvýšila som hlas. Ale nič. Stále sa chechtal. Už sme šlapali asi osme poschodie. Ledva som lapala dych. Myslela som ,že umriem. Vypľujem dušu. V tom sme zastali pred veľkými kovovými dverami

-Pripravená?

V jeho hlase stúpalo vzrušenie

-Dajme tomu

Zašepkala som. Vôbec som nevedela čo ma tam čaká ale moje telo reagovalo rýchli búšením srdca a potením dlani.  Louis rozrazil dvere. Ohúrilo ma to čo som zbadala. Nečakala som na Louisa. Prešla som okolo neho a rozplývala sa nad tým čo som videla. Okolo boli samé sviečky a svetielka. V strede trónila veľká deka na ktorej bolo porozkladane rôzne jedla a pitie. Obralo ma to o reč. Nielen to čo som videla ale aj tu atmosféru. Práve zapadalo slnko a červene lúče osvetľovali tuto panorámu. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Bola som dojatia. Pocítila som ako sa Louisove ruky obtočili okolo môjho pása. Pritiahol si ma na svoju hruď a svoju hlavu si polozil na moje rameno.

-Pači?

V jeho hlase bolo počuť strach. Čoho sa ten môj hlupáčik mohol len báť?

-Louis je to nádherné. Nik pre mňa niečo také ešte neurobil. Ďakujem, veľmi si to vážim. Aj keď si to nezaslúžim.

Par slz mi ušlo a stekali mi po tvári

-Nie Alex ty si to zaslúžiš už iba tým čo si dokázala. V živote si zažila veľa sklamaní ale vždy si sa postavila a išla ďalej. Dobre uznávam to posledne ta asi zasiahlo až moc ale vďaka tomu som ta spoznal. Ty už nemáš pravo trápiť sa zažila si si toho tak veľa ako niekto za cely život. O teba by sa mali starať ako o princeznú a obskakovať ta. A pre mňa si moja mala princeznička ktorá sa boji. Ale mne to nevadí lebo rad  sa zahrám na tvojho rytiera. Alex ľúbim ta tak ako nikoho. Po tom keď mi El dala kopačky myslel som si že už nedokážem ľúbiť ale v tom si sa objavila ty a BUM! Zaľúbil som sa ako nikdy. Ďakujem ti za ten pocit. Ďakujem že si. A v poslednom rade ďakujem že mi ta osud poslal do cesty. Asi je skoro pre takéto vážne reči ale nikdy som nevedel tajiť svoje city. Ľúbim ta

Cely čas ako to vravel som sa triasla. Nie od zimy ale od dojatia. Naskočili mi zimomriavky a s mojich oči sa spustilo ešte viac slz. Hrdlo som mala stiahnuté. Chcela som mu niečo povedať ale nemohla som. Tak som sa mu otočila tvarou tvar. Musela som sa postaviť na špičky aby sme mali oči v jednej úrovni. Tvar som mu chytila do dlani. Jemne sme sa na seba usmiali a spojili naše pery v krásnom bozku. Vžívala som sa doňho ako nikdy. Chcela som aby vedel čo k nemu cítim aby vedel že je pre mňa najdôležitejší a neviem si bez neho predstaviť deň. Zadýchané sme sa od seba odtiahli stále som ho držala za tvar. Milovala som keď som sa ho mohla dotýkať. Na tvári sa mu tvorilo jemne strnisko a mňa jemne šteklilo na dlaniach. Tiež mi chytil tvar do dlani a pritiahol si ma bližšie. čelom sa oprel o to moje. Navzájom sme si hľadeli do očí. Obdivovala som tu hĺbku a lásku ktorú som v nich videla. Ako niekto taký môže existovať? Boh vedel veľmi dobre prečo takého niekoho stvoril alebo skôr mu dal vlastnosti aké ma. Tento svet proste potreboval nejakého blázna ktorý vie každému zlepšiť deň, vyčariť úsmev na tvári, podpichnúť ho a zahŕňať ho láskou ako nikoho. Bože ďakujem ti že ja som ta ktorej tu lásku dáva. Ak ma teraz počuješ chcem ta poprosiť len o to aby sme boli spolu šťastný....