Moments 48

Alex:

tieto pesnicky si pustite k casti...

-Áno Dorothy? 

-Alex? Rýchlo prídi do nemocnice?

Vravela veľmi naliehavým hlasom. Pane bože čo sa len mohlo stať? Snáď nie len....

-Čo sa stalo? Vrav?

Prestrašene som sa narovnala na posteli. Louis si tiež sadol a zmätene na mňa hľadel

-Na to nie je čas! Pridi!

A zlozila. Hluchý mobil mi hučal do ucha. Nevedela som sa s toho spamätať. 

-Alex? Zlatko...

Opatrne ma oslovil Louis. Pohladil ma po ramene. Bolo to ako dostať sok! Ani neviem ako ale v mihu som Vyskočila z postele. Natiahla na seba tepláky a mikinu. Nazula som si tenisky a už mierila do nemocnice. Neodpovedala som na Louisove otázky. Teraz mi v hlave behalo niečo iné.....

-Hej!

Louis ma chytil za ruku a otočil k sebe. Triasla som sa na celom tele. Nevedela som to zastaviť

-Čo sa deje? Kam ideš?

-Dorothy mi volala z nemocnice. Mam okamžite prísť tak idem!

Vysypala som so seba. Možno mi ani nerozumel lebo chvíľu na mňa hľadel troska divne. Nakoniec ma pustil otočil sa na päte a odišiel preč. 

-Ani sa nepohni len sa oblečiem a ideme!

Zakričal na mňa z izby. Poslúchla som ho. Ale je to dosť divne lebo jeho a poslúchnuť? Hoďme to na to že som v šoku. Áno som v šoku a preto ho počúvam. Opretá o dvere a s mojimi zmätenými myšlienkami som čakala kedy sa jeho veličenstvo uráči zísť. Netrvalo to ani minútku a už otváral dvere len v teplákoch a v mikine. Nasadli sme do jeho auta a pomaly...tak teda nie nadzvukovou rýchlosťou sa viezli smerom k nemocnici. Každý bol zabratý do svojich myšlienok a neodvážil sa vyrušiť toho druhého....

-Alex?

Potichu sa ozval Louis.

-Áno?

Tak isto som mu potichu odpovedala. 

-Myslíš že sa jedna o...

-Ja neviem Louis, vážne neviem len dúfam že nie....

Prerušila som to skôr ako mohol dopovedať. Do oči sa mi nahrnuli slzy a par si ich našlo cestu von. Prosím nie! Nemôže teraz odísť. Teraz keď som šťastná...Nie! Louis akoby vycítil moje myšlienky, city....Svojou rukou prikryl tu moju a stisol ju. Stisk som mu opätovala a snažila sa načerpať čo najviac síl od neho. 

Zastali sme pred tou hnusnou budovou. Striasla som spomienky a myšlienky na ňu. Ako sme zastavili rozrazila som dvere. Nečakala som kým sa Louis spamätá. Cez kaluže ktoré ostali po daždi som bežala do vnútra. Na recepcii bola len nejaká stará žaba ktorá si ticho pochrapkávala. Nečujne som okolo nej prebehla. Na výťah som nechcela čakať. Vybrala som sa smerom ku schodom a trielila smerom hore. Na detskom oddelení bol chaos. Deti plakali, doktori a sestričky zmätene pobehovali hore dole. Ja som hladia povedomí záblesk hnedých vlasov. A z som ho zbadala ako sa o niečom hada s primárom. Rýchlo som k nim podišla. Ako si ma všimli hneď stíchli a upreli na mňa bojazlivý pohľad

-Čo sa deje?

To jedine som so seba dokázala dostať. 

-Ja radšej idem....

Zamrmlal primár a zdupkal niekam inde aby mohol zase niekoho buzerovať. Svoj utrápený pohľad som uprela na Dorothy. Ta mi pokynula aby som šla za ňou. Prišli sme do izby pre sestričky. Usadili sme sa na vysedení gauč. Navzájom sme si hľadeli do očí. Čakala som kedy nazbiera odvahu a povie mi o čo sa tu jedna.

-Akoby som začala?

-Čo tak od začiatku? 

-Dobre......Ako si sa bála jedna sa o Nataly. Za posledne dni sa jej stav veľmi zlepšil. Boli sme veľmi prekvapený a lekári to nevedeli pochopiť. Odpojili sme ju od väčšiny prístrojov.  Už normálne jedla a komunikovala. Do tvare sa jej vrátila farba a všetko vyzeralo že liečba zaberá aspoň čiastočné....Až do dnešného večera.....Išla som ju skontrolovať ako vždy. Ale našla som ju ležať na zemi..dookola bola krv...ja-ja zavolala som doktora. Rýchlo ju zobrali na vyšetrenie a hneď musela ísť na sálu. Primár mi stihol povedať že je opäť tam kde bola ale......

-Ale?

Opýtala som sa so slzami v očiach

-Ale je to ešte horšie...Alex....

Dorothy ma chytila za ruku zadívala sa mi do očí

-Nataly.....Dávajú jej maximálne dva dni.....

Zašepkala. Obarene som na ňu hľadela. Začala som sa smiať ako šialená

-Dobre Dorothy dostala si ma kde sú skryte kamery?

Ona len na mňa zranene pozrela a pohladila ma po líci

-Alex...toto nie je vtip......ona ona

-ANO! JA VIEM! ZOMIERA! A JA S TYM NEMOZEM NIC UROBIT ANO VIEM! ALE PRECO ONA? POVEDZ MI PRECO TAKE UZASNE STVORENIE MUSI TAK TRPIET? ONA SI TO NEZASLUZI TAK PRECO? POVEDZ MI PRECO! KDE DO PRDELE JE SPRAVODLIVOST? KDE JE TEN BOH KU KTOREMU SA MODLIME? KED DOVOLI ABY NAS NIEKTO TAKY OPUSTIL? KEBY  TO ISLO TAK SA S NOU VYMENIM! TRPIM ZA NU......

Kričala som. Nevedela som prestať. Dorothy sa len na mňa pozerala. Nevedela čo mi ma povedať. V slzách som sa zrútila na kreslo. Tvar som si schovala do dlani a plakala..

-Prečo ona prečo?

Zašepkala som.....Pred ocami mi prebehol cely môj život. Život ktorý ona zmenila. Ukázala mi čo je radosť, láska, smiech....ukázala mi zmysel života...a teraz ma odísť?

-Ona si nezaslúži zomrieť...ona nie.....to skôr ja...ona jediná ma pravo žiť....

Sepkala som si skôr pre seba ako pre ňu. Zrazu som pocítila okolo seba mocne paže. Zdvihla som uslzenú tvar a snažila sa rozoznať kto to je. Bol to Louis. Smutne na mňa pozeral. Hodila som sa mu do náručia a máčala jeho mikinu. Nevedela som prestať. Sama som sa čudovala odkiaľ tie slzy idú. Buchli dvere a ja som vedela že sme tam ostali sami.

-Louis prečo ona? Prečo?

Zvolala som zúfalo. Dúfala som že aspoň on mi odpovie

-Ja neviem, neviem Alex....Keby som vedel tak ti poviem ale asi to tak chce niekto hore

-Hore? Myslíš Boha?

Zvolala som posmešne a zahľadela sa mu do oči

-Keby ten Boh o ktorom sa bavíme mal srdce nedopustil by aby niekto taký úžasný odišiel nie! Nie ona nemôže! 

-No tak tíško....

Pritiahol si ma k sebe a začal kolísať

-Možno to tak chcel. Poslal sem niekoho kto sa od všetkých odlišoval svojou nevinnosťou. Poznačil ľudí a po tom čo si ju opäť vezme späť...no zle som to povedal....možno chce aby sa niektorí ľudia poučili tým že ju poznali. Poznali usmievavú princeznú ktorá sa smiala a radovala zo života aj keď zomierala. Musia si uvedomiť že sú aj horšie veci v živote. Preto sa musíme vždy cez to dostať. Tak preto sa tu objavil niekto ako Nataly aby nám zmenil životy....

Zakončil. Rozplakalo ma to ešte viac. Vedela som že ma pravdu. Vedela ale nechcela som si ju pripustiť

-Ale je to nespravodlivé! Ona si to nezaslúži! Radšej by som namiesto nej zomrela ja!

Udrela som mu do hrude. On sa odo mňa odtiahol a zdvihol mi tvar k sebe. Uprene mi hľadel do oči.

-Toto už nikdy nevrav. Ona sa tu objavila a zmenila ti život. Opäť ti ukázala svetlo. Ona chce aby si žila a užívala si život pokiaľ môžeš....Prosím toto už nevrav. Alex ja ta ľúbim a nechcem ta stratí

-Prepáč Louis.....Ľúbim ta

Na pery mi venoval jemný bozk plný lásky. Do toho bozku som vkladala zúfalstvo, bolesť ale aj nekonečnu lásku k nemu.

-Pod ideme domov

Postavil ma na nohy a ťahal k dverám.

-Nie! Chcem ju vidieť

Povedala som tvrdo. Presvedčujúco som sa mu zahľadela do očí. Vzdychol si ale nenamietal. Pomaly sme sa blížili k jej izbe. Srdce mi prudko narážalo do rebier. Ledva som  lapala dych. Vedela som že tam, že tam ma čaká niečo hrozne. Pomaly sme otvorili dvere a vstúpili dnu. To čo som tam videla ma priklincovalo k zemi. Z oči mi začali padať slzy veľkosti hrachu. Rozbehla som sa k posteli a zúfalo sa hodila o zem. Kľačala som pri jej tváričke. Tváričke ktorá odzrkadľovala nevinnosť a pokoru. Vlásky už ani nemala, jej vyholenú hlavičku zakrývali obväzy. Z nosa, z rúk a už neviem odkiaľ jej išli samé hadičky .Rozklepane som ju chytila za ruku a pritiahla si ju k tvári.

-Nataly ľúbim ta nech sa stane co sa stane. Som u s tebou. Až do konca. Prosím vydrž to. Buď silná...Prosím...Bože ak ma teraz počuješ pomôž jej....

Sepkala som potichu aby to počula len tato spiaca princezná. Pobozkala som ju na rúčku a priložila si ju k lícu. Bože prosím......