-Alex? Si to ty?
Ozval sa veľmi slabý detsky hlások. Myslela som si že sa mi to iba sníva. Ešte tuhšie som privrela oči. Potom ta mala rúčka mi opätovala stisk. Prekvapene som na ňu hľadela cez slzy. Pozerala na mňa tými svojimi kukadlami. Nemohla som tomu uveriť. Ona sa prebrala!
-Neplač...Prosím...
Sepkala. Jej hlas znel veľmi unavene.
-To sa nedá anjelik. Boli to
Od šepkala som späť. Jej Mala rúčka sa presunula na moje líce. Jemne mi ich zotrela. Jej tvar rozžiaril úsmev. Krásna anjelská tvárička. Musela som sa usmiať aj ja. Proste poznáte ten pocit že keď sa na vás usmeje milovaná osoba tak sa usmejete aj vy? Teraz sa to stalo!
-Mala by si odpočívať
Pohladkala som ju po jej hebkom líčku
-Ale iba vtedy keď mi sľúbiš že už nebudeš plakať
Zahľadela sa na mňa a čakala. Ako dieťa na nejakú hračku ale ona čakala na moje potvrdenie. Ale to sa nedalo sľúbiť..
-Budem sa snažiť...
Usmiala sa. Nepýtala sa ma na zbytočnosti. Proste som pri nej sedela a ona rozprávala. Ústočká sa jej nezavreli a ja som ju s láskou počúvala. Zrazu jej viečka začali klipkať. Pomaly zaspávala. Keď som si bola istá že spi nechala som slzy opäť stekať po lícach. Zadržiavala som ich len kvôli nej...
Niekto mi na ramena polozil ruky
-Alex pod domov. Potrebuješ si oddýchnuť
Zašepkal Louis. Nechcela som sa háďat tak som ho radšej poslúchla. Mojej princeznej som na líčko venovala bozk. Zajtra sa sem vrátim. To sľubujem. S Louisom ktorý ma objímal okolo ramien sme prešli cez parkovisko až k jeho autu. V tichosti sme nastúpili a viezli sa smerom ku mne. Cesta sa niesla v tichu. Nevedeli sme čo povedať. Nedalo sa to proste opísať slovami. To čo všetko sa stalo behom par hodín. Je to nespravodlivé! Rukou som si zotrela slzy a ďalej mlčala. Zastali sme pred bytovkou. Louis ma opäť chytil a kráčali sme ku mne do bytu.
Sadla som si na gauč a hľadela do prázdna. Louis išiel do kuchyne. Späť sa vrátil s dvoma hrnčekmi čaju. Sadol si vedľa mňa a bol ticho. Ja som si pritiahla nohy k hrudi a objala si ich. Hľadela som na stenu kde visela fotka. Na nej som bola ja a Nataly ako sa objímame a smejeme na niečom. Predstava toho že nebudem počuť jej smiech, jej hlas, nevidieť jej úsmev, ocka a a a....Slzy mi opäť začali stekať dole.
-Alex ja ak ma tu nechceš radšej pôjdem
Ozval sa zúfalo Louis. Chvíľu čakal či ho zastavím. Ale keď som neodpovedala postavil sa a vybral sa na odchod. Hľadela som na jeho chrbát ako sa pomaly vzďaľuje. Mam ho nechať odísť? O koľko ľudí som takto prišla tým že som ich od seba odháňala? Alebo ich nezastavila?......NIE! Nemôžem oňho prísť! Viem budem sebecká ale ja ho potrebujem. Vyskočila som s gauča a utekala za nim. Stal v otvorených dverách. Chrbtom ku mne. Rýchlo som k nemu pribehla a chytila ho za ruku
-Prosím Louis...Ostaň so mnou...Potrebujem ta
Zúfalo som vravela cez potoky slz. V mihu som bola uväznená v jeho náručí.
-Nenechám ta samu
Zašepkal mi do ucha. Opäť sme sa vrátili do obývačky. Ja som sa mu schúlila v náručí kde som plakala. Veľa sme sa rozprávali. Chcel aby som myslela na niečo iné. Sem tam sa mu to aj darilo. Nakoniec ma vyhnal do sprchy. Pozrela som na svoj odraz. Čo som videla? Trosku. Špirála roztečená, strapaté vlasy, opuchnuté oči a kruhy pod nimi. Odvrátila som sa a vošla do sprchovacieho kúta. Tam som surovo na seba pustila ľadovú vodu. Pomaly so mňa zmývala zúfalstvo, bolesť, strach......
Nemala som tam byt sama. Proste som sa zrútila. Sadla som si do kúta. Ľadová voda sa mi zapichávala do kože. Bola to spŕška ihiel. Schúlila som sa a plakala. Potrebovala som to so seba dostať.
Len v Louisovom tričku som vysla von. Už ležal v posteli a čakal na mňa. Šupla som sa k nemu. Hneď si ma k sebe pritiahol. Pomaly ma hladkal po chrbte. Ja som konečne po dnešnom dni pocítila úľavu. Odchádzala som do ríše snov....
-Nie! Nataly!!!!!!!!!
Prudko som si sadla. Triasla som sa na celom tele. Šokované som hľadela okolo seba. Nič som nevidela. Slzy mi svojvoľne stekali dole tvarou. Vzlyky sa nedali tlmiť. Schúlila som sa do klbka a plakala. Cítila som prázdnotu. Chcela som ju zaplniť. Taká sama som sa cítila. Všetci ma opúšťajú. Alebo ma opustia. Som ako prekliatie. Ako mor...
-Alex, Alex si v poriadku? Maličká neplač bol to iba sen. Prosím len neplač
Louis sa prebral a hneď ma utešoval. Sepkal mi upokojujúce slova. Nezaberali. Cítila som sa ešte viac zúfalo. Silno som ho objala a prsty si zakvačila do jeho trička. On ma objal. Pomaly sme sa kolísali zo strany na stranu.
-Prosím už neplač, nechcem vidieť ako trpíš. Potom trpím aj ja. Cítim sa bezmocne neviem ako ti mam pomôcť. Prosím ako ti mam pomôcť? Povedz mi lebo sa zbláznim!
Jeho zúfali hlas sa mi predieral do podvedomia. Potrebovala som ho. Chcela som ho cítiť. Nechcela som byt sama. Zdvihla som uslzenú tvar k jeho zúfalej. Naklonila som sa k nemu a na pery vtisla zúfalý bozk volajúci o pomoc. Na par milimetrov som sa vzdialila
-Bude to znieť sebecky ale Louis....Ja....potrebujem ta! Nechcem sa cítiť tak prázdno. Som ako prázdna skrinka. Ja neviem čo mam robiť. Prosím zaplň to miesto. Prosím!
Zúfalo som mu vravela čo cítim. Viem som sebec ale ja.......
Nič nepovedal. V jeho očiach som zbadala záblesk niečoho. Lásky, prísľubu a vášne.....
Prekonal tu malú vzdialenosť medzi nami. Naše pery začali zúfalý až zúrivý bozk. Všetku bolesť, zúfalstvo som vkladala do každého dotyku, bozku.....Louis so mňa strhol tričko. Sedela som tam len v nohavičkách. Hladne sa vrhol na moje prsia a začal sa im venovať. Ticho som stonala. Prsty som mu zaplietla do vlasov a ešte viac si ho pritláčala. Keď už začal smerovať dole odsotila som ho od seba. Zmätene na mňa pozrel. Ja som sa mu prisala na pery. Bol to dravý a žiadostivý bozk. Pomaly som mu začala vyhŕňať tričko až letelo na druhu stranu. Odtrhla som sa od jeho pier. Pomaly som mu prechádzala po krku kde som zanechávala malé fliačiky lásky. Rukami som mu prechádzala po hrudi. Cítila som ako sa jeho svaly napínajú a tuhnú pod mojimi dotykmi. Hlavu som presunula nižšie a tak isto ako on sa začala venovať jeho bradavkám. Zastonal a ja som vedela že sa mu to páči. Keď som ohmatala a vybozkávala jeho svalnaté bruško chcela som viac. Chcela som isť nižšie lenže ako som sa blížila k lemu boxerkam strhol ma a ja som ležala pod nim. Hladne sa prisal na moje pery. Neuprosene ich dobíjal. Mal nado mnou nadvládu. Ľahol si na mňa a doslova ma vtlačil do perín. Na stehne som cítila tlak spôsobený jeho kamarátom. Rukami som ho objala okolo krku. Jednu som si zaplietla do jeho vlasov a druhou mu zarývala nechty do chrbta. Už som ho chcela cítiť. Dlhšie to nevydržím.
-Louis...Prosím...
Zašepkala som pomedzi bozky. Stačil mu jeden pohľad do mojej tvare a už som tam ležala ako ma stvoril Boh. Hneď ma nasledoval a aj priľahol. Rukami mi prešiel cele telo. Stonala som pomedzi bozky a zobrala o viac. Nakoniec povolil. Pomaly mi roztiahol nohy. Na ochranu sme nemysleli. Našťastie beriem prášky od kedy som s Louisom. Zacítila som tlak. Pomaly do mňa vnikal. Konečne. Cítila som niečo ako pokoj. Pokoj na duši. Vedela som že to miesto bude zaplnene. Aj keď nie hneď a cele ale pomaly a postupne. Pomaly sa začal vo mne pohybovať a mňa zalialo teplo. Cítila som vášeň a rozkoš. Vzdychala som na plne hrdlo. Sepkala som jeho meno. Toto milovanie bolo plne zúfalstva, smútku a potreby. Nepotrebovala som ho len ja ale aj on mňa. Navzájom sme sa uspokojovali. Potrebovali sme cítiť toho druhého. Chceli sme vedieť že nie sme sami. Na čele mu naskočili malé kropaje potu. Nadvihla som sa a perami mu ich zotierala. Nakoniec som sa lačne prisala na jeho pery. Zrazu som pocítila obrovské teplo. Vedela som že to príde. Žalúdok mi skrútilo v slastnom krčí a ja som začala stúpať ku hviezdam. Cítila som nadšenie, eufórie, pokoj......
Keď som sa opäť vrátila späť Louis sa akurát prehol v chrbte a zostal v kŕči. Nakoniec sa vysilene zvalil na mňa. Naše spotene tela sa na seba lepili. Po chvíli sa so mňa skotúľal. Privinul si ma do náručia. Hlavu si oprel o moju a upokojoval svoj dych. Zavrela som oči
-Ďakujem za všetko aj keď to bolo sebecké
-Nebolo to sebecké.....Aj ja som sa tešil. Dúfam že tu dieru o ktorej vravíš zaplátam a už žiadna nebude
-Louis ľúbim ťa, ďakujem že si dnes ostal
-Aj ja ta ľúbim Lex....Neľutujem aj tak by som neodišiel. Ostal by som sedieť na chodbe a strážil ťa
-Ďakujem ja si ta nezaslúžim
-Už nič nevrav, spi
Pobozkal ma na vrch hlavy. O chvíľu som kráčala do sveta snov. Pokojná a s malou dušičkou na srdci. Louisovi sa podarilo niečo ako nikomu. Pomaly začal skladať moje roztrieštene srdce do kopy. Do môjho života prinášal svetlo....
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára