Nič. Okolo mňa bola len temnota. Nevidela som ani vlastne ruky. Zmätene som sa obzerala dookola či neuvidím nejaké svetlo. Nič. Slzy si našli cestu von a začali tiecť. Sadla som si na tu studenú zem. Schúlila som sa do klbka a potichu plakala. V mysli mi behali rôzne obrázky. Rôzne ústrižky s môjho života. Bolo ich veľa. Toľko smútku a zúfalstva.....
-Alex neplač. Prosím...
Začula som tichunký hlások. Pomaly som zdvihla tvar a videla pred sebou môjho anjela. Nataly
-Je to ťažké. Snažím sa byt silná ale boli to...
Vzlykala som. Nataly ku mne podišla. Cupla si tak že sme tvare mali na rovnakej úrovni. Jemne sa na mna usmiala a svojimi malinkými rúčkami mi zotrela slzy.
-Ja viem je to ťažké. Ale nie si tu sama. Máš tu chlapcov, baby a samozrejme Louisa. Človeka ktorému si dala svoje srdce. A aj keď ja som tu už neni som stále pri tebe. Nezabúdaj na to. Buď silná Alex. Ešte príde veľa prekážok ale ty ich prekonáš. Stay strong....
Pobozkala ma na celo. A vtedy som uvidela záblesk svetla. Spolu s Nataly prišiel deň. Svetlo. Ocitla som sa na veľkej zelenej lúke s kopou kvetou. S úsmevom som pozrela na Nataly
-Ďakujem my angel...
Pomaly som zavrela oči....
*********************************************************************************
Zatrepotala som mihalnicami a pomaly otvorila moje rozospaté oči. Chvíľu som počkala kým sa môj zrak prispôsobí svetlu. Nebola som doma. A ani v nemocnici. Nachádzala som sa v nejakej izbe. Posadila som sa ale bolesť hlavy ma hodila späť do perín. Zavrela som oči. Pomaly som narátala do 10 a opäť sa posadila ale tentoraz pomaly. Začala som si obzerať izbu. Bola veľmi priestranná a ladená do hneda, biela a béžová. Na ľavej strane od obrovskej postele bola veľká skriňa. Na pravej bola komoda. Oproti mne bola menšia sedačka. Vedľa okna bol písací stôl. A vedľa skrine dvere do kúpeľne. Na zemi bol jemný koberec a na ňom menší chlpatý. Začala som si pozerať rôzne obrazy po izbe. A vtedy som zistila že som v Louisovom kráľovstve. Oprela som sa o celo postele a zhlboka vzduchovala tu známu vôňu. Pomaly som sa začala rozpamätávať na posledne udalosti.
Nataly zomrela. Tvar mi skrivilo od bolesti. Chcela som plakať lenže už som nemala čo. Ostal mi len nemí žiaľ. Spomínala som na rôzne zážitky s mojim anjelikom. Musela som odpadnúť vtedy....Ale koľko som spala? Čo ak som prespala pohreb? Zo strachom som chcela vyskočiť z postele a utekať za Louisom. Lenže vtedy sa otvorili dvere a vstúpil on. Chlap môjho srdca. Moja opora. Smutne prebehol pohľadom po izbe. Zastavil sa na mojej maličkosti ktorá sa tam strácala. Bolo komické sledovať jeho reakciu. Sánka mi spadla až niekde na zem, Oči vypúlil akoby zbadal kráľovstvo mrkvy, päsťami si pretrel oči. Keď zistil že to nie je sen šťastne sa usmial. Rozbehol sa a skočil na posteľ. Ja som vyletela do výšky asi jedného metra. Ale to už som pristavala v Louisovom medveďom objatí
-Toto mi už nikdy nerob! Vieš ako som sa bal? Myslel som že umriem od strachu!
Hlavu som mala zaborenú do jeho voňavej hrude. Počúvala som jeho hlas zmiešaný z radosťou a zufalstvom.
-Prepáč...
Zamrmlala som do jeho trička a tuho ho zovrela. On sa len zasmial. Oprel sa o celo postele a mňa držal pevne stisknutu na jeho hrudi. Nechcela som sa od neho ani pohnúť. Ale okolnosti boli iné
-Louis? Ako dlho som spala?
Zdvihla som k nemu zrak a čakala. Sústredené sa zamračil
-2 dni
-Čože?
Šokovane som skríkla. Nemohla som spraviť nič iné lebo ma tuho zvieral.
-A..a Nataly?
Šeptom som sa ho opýtala. Do oči sa mi začali tisnúť slzy. Louis sa zarmútil. Svoju veľkú a horúcu dlaň polozil na moje líce
-Všetko je už vybavene. Čakali sme kedy sa preberieš. Zajtra je pohreb...
Prikývla som a svoju tvar si schovala na jeho hruď. Upokojujúco ma hladil po chrbte. Keď som už nemala žiadne slzy donútil ma aby som sa umyla a že pôjdeme sa najesť. Tak teda som skončila v jeho obrovitánskej ale vážne obrovskej kúpeľni.
Luxus. Vhupla som do sprchy a nechala by voda so mňa zmyla všetku bolesť. Zabalená len v uteráku som vošla do izby. Na posteli sa vyvaľoval Louis. Ako ma zbadal zabudol zavrieť ústa
-Požičiaš mi prosím veci?
-Prečo? Mne sa takto páčiš
Žmurkol na mňa
-Ok ja môžem pokojne takto behať ale ber ohľad na to že sú tu ďalší 4 chalani a..
-Dobre tu máš veci
Zahundral a s odutou perou mi podal jeho tričko a tepláky na šnúrku. Milo som sa naňho usmiala a vbehla späť so kúpeľne. Rýchlo som to na seba hodila. Aj keď som v tom plávala musela som to predýchať.
Ruka v ruke sme zišli dole. Chalani sa vyvaľovali v obývačke. Zayn hádzal chrumky do Harryho vlasov. Ten zatiaľ niečo vysvetľoval Liamovi a Niall mu chrumky vyberal z jeho kučier. Pousmiala som sa
-Aha kto sa na m to prebral!
Zvýskol Niall a už som bola v jeho Horanovskom objatí. Zasmiala som sa a objatie mu opätovala. Vlastne potom som kolovala z jednej chlapskej hrude na druhu
-Dobre stačí!
Skríkol Louis a majetnícky ma k sebe pritiahol a pobozkal na tvar
-Ale no Tommo nebuď lokomý
Zaskuvíňal Harry
-Zalez Styles!
Zmrazil ho pohľadom. Neostali sme pri nich. Louis ma ťahal do kuchyne kde mi spravil jest. Praženicu. Spolu sme ju zjedli a prisunuli sa k chalanom. Nemala som chuť sa moc rozprávať tak zapli Liamove Toy Story. Bola som im vďačná že ma nenútila do žiadneho rozhovoru. Nemala som na to náladu. Opierala som sa o Louisovu hruď a počúvala jeho pravidelný tlkot srdca. Upokojujúco ma hladil po chrbte a tým docielil to že som zaspala.
********************************************************************************
-Alex! Lex, zobuď sa je to iba sen! No tak!
Hlas ktorý ma dostal z tej nočnej mory patril Louisovi. Prudko som otvorila zaslzene oči. S bolesťou som hľadela do Louisovych oči. Tuho ma k sebe privinul
-Neboj maličká bol to iba sen, ja ta ochránim. Ničoho sa neboj. Spolu to zvládneme
Vravel mi tak milé slova. Bola som taká šťastná že ho mam. Neviem čo by som bez neho robila. Neviem
-Ľúbim ta Loui
-Aj ja teba zlatko. Veľmi
Spolu sme zaspali v tesnom objatí. S myšlienkou na zajtrajší pochmúrny deň som zaspala.....
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára