Zobudila som sa do pochmúrneho dna. Bolo zamračené a vyzeralo to na dážď alebo na sneženie. Keď som spätne spomínala na včerajší sen do oči sa mi tlačili slzy. Ako mátoha som sa postavila a zamierila do kúpeľne. V Louisovom tričku som vošla do sprchy a pustila na seba studený prúd vodu. Rukami som sa oprela o kachličky pred sebou a nechala aby voda stekala dole. Potrebovala som byt čistá. Nie len vonkajšie ale aj duševne. Potrebovala som si vyjastnit myseľ od všetkého zlého čo sa mi v poslednej dobe stalo. Stále si musím opakovať že teraz je jej už lepšie. Už sa netrápi. Ale prečo to tak boli? Prečo mi nejaká neviditeľná ruka zviera srdce? Prečo? Slzy sa miešali spolu z vodou. Moje nohy ma neudržali. Zošuchla som sa na zem a schúlila sa do klbka. Moje ramena sa natriasali od nezadržateľných vzlykov. Chcela som aby ta bolesť zmizla. Všetka ta prázdnota. Potrebovala som ju niečím zaceliť.
-Alex....
Niekto vypol vodu. Pocítila som telo ktoré vstúpilo ku mne do sprchy. Nemala som ani silu zdvihnúť hlavu. Silne ramena ma objali a pritisli k sebe. Vdychovala som tu krásnu korenistú vôňu. Tak veľmi mi pomohol ako nikto s môjho okolia. Stal pri mne a neopustil ma. Jeho horúce dlane mi objali líca a zdvihli moju tvar k tej jej. Moje uslzene oči hľadeli do jeho smutných modro-zelených. Voda mu stekala po tvári. Strapaté, mokre vlasy mu stali na všetky strany
-Neplač princezná.
Zašepkal a svoje čelo oprel o to moje. Tuho som zavrela oči
-Boli to. Viem že jej je už lepšie ale aj tak to boli
Zašepkala som.
-Ja viem ale ono to prejde. Bolesť ostane ale už nebude taká výrazná...Pod....
Zobral ma na ruky a vyniesol von. V izbe so mňa strhol mokre tričko. Stala som tam len v bedráčoch. V očiach mu horeli plamienky. Uterákom jemne utrel moje mokre telo a natiahol na mňa ďalšie tričko. Sadla som si na posteľ a natiahla tepláky. Sadol si vedľa mňa. Svoju ruku prehodil okolo mojich ramien a pritiahol si ma bližšie. Moja hlava spočívala na jeho pleci. Sedeli sme tam veľmi dlho. Každý v svojich myšlienkach. Nechceli sme to narušiť hlúpymi otázkami...
-Louis? Kedy to začína?
-O 11:00
-A ja?
-8:00
-Prosím ta zoberieš ma domov prezliecť sa?
-Počkám ta a zoberiem k ňom dobre?
Prikývla som. Obliekla som si jeho mikinu a na nohy svoje tenisky. V dome bolo hrobové ticho. Aj špendlík by ste počuli. Spoza každých dverí sa ozýval orchester chrápania. Ticho sme prebehli okolo nich. V garáži sme nasadli do Louisovho auta a vybrali sa k nám. Ešte aj v meste vládlo to nepríjemné ticho. Nevidela som ludi ktorý sa ponáhľali do prace a ani priateľov. Proste nikoho. Len túlavé psy ktoré hladujú svoj domov... Ako aj ja.....Radšej som zavrela oči pred touto scenériou a čakala kým prídeme ku mne
-Lex? Už sme tu...
Louis stal pri mojich dverách a držal ich otvorene. Pomohol mi vyjsť. Ruka v ruke sme zdolali schody a ja som už odomykala dvere.
-Prosím ta nakŕmiš Blecky? Ja sa idem prezliecť.
Zamrmlala som k nemu. Rýchlo som vybehla po schodoch a otvorila dvere do mojej izby. Svetlo mi udrelo do oči. Ako dlho som tu len nebola? Oprela som sa o rám a sledovala čiastočky prachu ako sa pohybujú vo vzduchu. Par sa ich dostalo až ku mne a ja som si kýchla. Pousmiala som sa. Cestou k skrini som zo seba zhodila Louisove veci. Vytiahla som si čierne rifle, čierne tričko, čierny sveter. Všetko čierne. Ta farba odrážala moje pocity. Natiahla som to na seba a vošla do kúpeľne. Zo zrkadla na mňa hľadela troška. Strapaté vlasy, červene oči od preplakaných hodín, tmavé kruhy pod ocami. Nedokázala som na seba hľadieť. Odvrátila som tvar od tej tvare. Hnusila som sa sama sebe aká som slabá. Opláchla som si tvar studenou vodou. Učesala a išla za Louisom. Sedel v kuchyni za hrnčekom čaju. Oproti nemu bol postavený druhy ale s kávou. Navliekla som si kabát, zobrala hrnček a vyšla na balkón. Bolo mi jedno že je zima. Sadla som si na hojdačku. So šuflíka vybrala cigarety a hneď si jednu zapálila. Moje pľúca zaplnil oslobodzujúca chuť nikotínu. Prudko som dýchala, ruky sa mi klepali. Ledva som s filtrom trafila k perám. Bol to mesiac čo som naposledy fajčila. Odkedy som spoznala Louisa a chalanov. A teraz...Bola som slabá a úbohá. Dvere sa otvorili. Miesto vedľa mňa sa prehlo pod váhou ďalšej osoby. Cigaretou som mierila k perám keď mi ju niekto vytrhol. Pozrela som na Louisa ako naštvane zahasuje cigaretu a potom ju lame napoly. Hodil na mňa obviňujúci pohľad. Hanbila som sa ako pes. Bola som sama so seba znechutená
-Prepáč. Prepáč že som taká slabá, som úbohá....
Zašepkala som. Nohy som si pritiahla k hrudi a objala ich. Hľadela som na pokojný a zmrznutý Londýn. Louis si vedľa mňa vzdychol. Prisadol si bližšie. Nie on sa postavil a sadol si oproti mne na ten stolík
-Počúvaj ma. Ty nie si úbohá a ani slabá. Si ten násilnejší človek akého poznám. Kto by zvládol toto všetko čo sa okolo neho deje? Úprimne niekto by sa zrútil ale ty nie si silná. Vždy sa postavíš a ideš ďalej. Nevrav to o sebe....Prosím
-Vieš prečo som taká silná?
Záporné pokrútil hlavou
-Lebo mam teba. Nebyť teba už tu ani nie som...Ďakujem
Nahla som sa k nemu a na pery mu vtisla rýchli bozk. Pritiahol si ma k sebe a tuho objal.
Zastali sme pred cintorínom. Louis mi otvoril dvere. Kŕčovito som zvierala jeho ruku. Postavili sme sa k chalanom a babám ktoré čakali kým k nim prídeme. Dnes u nás vládla čierna farba. Cez cintorín sme prešli k menšiemu kostolíku. Miestu posledného odpočinku. K domu smútku. Bola som prekvapená koľko ľudí tam je. Ale aj smutná že som to ani netušila. Videla som tu deti z domova, vychovávateľky, deti z nemocnice, sestričky, doktorov. Prehltla som tu guču ktorá sa mi vytvorila v hrdla. Pozbierala som odvahu. Aj keď mi slzy stekali po tvári vošla som dnu. Ten pohľad ma zlomil Ležala tam nehybne akoby spala. Ale v tom rozdiele že sa už nezobudí. Nedýchala. Nič. Len ležala. Bleda ako vošková figurína. Louis ma chytil pod pazuchu. Chcel aby sme si sadli ale nie. Vytrhla som sa mu a zamierila k bielej rakve. Zahľadela som sa na toho anjelika. Moje zlatíčko ktoré na mňa už nikdy neprehovorí. Tento pohľad bolel. Bolel pohľad na jej nehybnú tvar bez farby. Jej modré šatôčky a zlatisté kučery ktoré stratili svoj jas. Roztrasenú ruku som zdvihla k jej tvári a prešla jej po jej studenom líci. Cez tie slzy som na ňu ani nevidela.
-Ľúbim ťa
Zašepkala som. Z vrecka som vytiahla náhrdelník ktorý som jej chcela venovať v deň narodenín. Bol to obyčajný prívesok ktorý sa otváral a vnútri bola naša fotka. A v nutrí bolo napísané Forever together. Pripla som jej ho na krk. Hľadela som na ňu. Nevedela som od nej odtrhnúť zrak. Stále som čakala že si sadne a povie že to bol vtip ale nie. Stala som na roztrasených nohách a držala ju za ruku. Chcela som aby to nebola pravda. Aby to bol len sen.
-Alex pod si sadnúť
Louis ma potiahol. Sadli sme si do prvého radu. Bola venovaná rodine. Z vrecka som vytiahla vreckovku. Po cely čas som plakala a smrkala. Pred očami mi behali všetky zážitky zažité s ňou. Je smiech mi stále znel v hlave tak isto aj jej hlas. Živé oči ktoré vždy svietili alebo nezbedne vlásky. Všetko to bola minulosť. Už sa to nestane. Zavrela som oči a počúvala prihovor kňaza. Počula som výzvu že ak chce niekto niečo povedať ma teraz možnosť. Moje telo reagovalo za mňa. Postavila som sa a postavila sa k rakve. Pretrela som si slzy a pozrela na prítomných.
-Stretli sme sa tu dnes z jedného dôvodu. Vzdať poslednú úctu Nataly. Každý ju poznal ako usmievavé slniečko plne optimizmu. Rozdávala úsmevy na všetky strany a vedela vás povzbudiť. Koľkokrát som sa chcela s ňou vymeniť. Ona si nezaslúžilá takýto osud. Ona mala žiť a užívať si to tu. Ale Boh to tak chcel. Uvedomujem si ze pre tento svet bola pridobrá. Jediná myšlienka ktorá ma teší je že teraz je jej už lepšie. Už ju nič netrápi. Stále ju tu cítim. V srdci viem že tu bude vždy pre nás.
Viac som so seba nedostala. Roztrasene som si sadla. Louis ma objal okolo ramien. Tvar som si skovala do jeho drsného kabáta a vzlykala. Sledovala som ako zatvárajú veko rakve. Posledný pohľad na jej nebeskú a pokojnú tvar. Vtedy sa cez tie mračna predralo svetlo. Bola tu. S nami.
*CVAK*
Otrasný zvuk zatváranie. Kňaz sa postavil a začali sme pochodovať k miestu odpočinku. Vybrali sme miesto hneď vedľa mojich rodičov. Chcel som mat tie najdôležitejšie osoby vedľa seba. Klepala som sa na celom tele. Mala som pocit že za chvíľu sa nervovo zrútim. Celým telom som sa opierala o Louisa. Ten len ticho stal a bol mi oporou. Rakva začala pomaly klesať nadol. Dostala som záchvat plaču. Nevedela som prestať. Nevedela som sa ani nadýchnuť. Louis ma musel objať. Cítila som ako klesám k zemi. čupla som si a Louis so mnou. Tíšil ma. Vravel mi slova len aby to trocha zmiernil slova. Ľudia začali chodiť si pre biele ruže. Nataly ich milovala.
-Louis pomôž mi vstať
Zašepkala som vysilene. Pomohol mi postaviť sa. Vzala som ružu ktorá mi skoro vypadla z rúk. Pobozkala som ju na kvet
-Odpočívaj v pokoji
Ruža dopadla na bielu rakvu. Louis mi pomohol si sadnúť na kamennú lavičku ktorá bola oproti. Všetci mi boli vyjadriť úprimnú sústrasť. Len som prikyvovala a stále spomínala. Prvá lopata hliny dopadla. Srdce mi začalo trhať. Už ju nikdy neuvidím len na fotkách. Už nikdy. Dívala som sa na to ako biela rakva mizne pod kilami zeminy. Všetci postupne odchádzali. Kar sa nekonal. Nechcela som. Nie. Ostali sme tam len my. Ja, Louis, Liam, Dan, Zayn,Niall a Harry. Dorothy odišla spolu s primárom. Hľadela som na náhrobok. Bola tam jej vysmiata fotka. Meno, dátum a čítať.
"Navždy ostanem s vami. Vo vašich srdciach"
-Alex ideme?
Na Louisovu otázku som len prikývla. Pomohol mi nasadnúť do auta. Avšak nesadol si za volant ale vedľa mňa. S nami do auta nastúpil aj Zayn. Sadol si za volant a smerovali sme domov. Posledný pohľad na cintorín. Posledná slza. Hlavu som si skovala na Louisovej hrudi. Objal ma a ja som od vyčerpania zaspala....
Smrť sa neriadi našimi plánmi.
Mnohí z tích, čo žijú, by si zaslúžili smrť. A mnohí z tích, čo zomreli, by si zaslúžili žiť.
Pre človeka, ktorý splnil svoju povinnosť, je smrť prirodzená a vítaná, práve tak ako spánok.
Narodením človeka sa svet stáva krásnejší, úmrtím človeka sa stáva chudobnejší.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára