Moments 54

A takto išli dni. Veľmi som smútila za mojim anjelikom ale snažila som sa to potlačiť. Už len kvôli Louisovi aby sa netrápil. Nezaslúžil si to. Tak som sa usmievala na verejnosti ale v súkromí plakala. Louis veľmi dobre vedel že je to len pretvárka. Ale nič nevravel stal pri mne. A aj s chalanmi ktorý ma veľmi podržali a samozrejme aj Dan a Perrie. Veľmi som si ich obľúbila. Nebyť ich tak neviem...

Dnes bol piatok ako každý. Sedela som vo svojom byte na parapete a sledovala studené vločky ako poletujú  sem a tam. Prázdny pohľad hľadel na mňa z odrazu. Bolo mi so seba samej zle. Zmizni! Päsťou som buchla do skla. To sa len zavlnilo ale stále tam ostal. Slzy smútku, ľútosti a znechutenia sa mi pustili dole prúdom. Zas. Zas som plakala. V poslednej dobe som nič iné nevedela. Zoskočila som z parapety a popri stene sa zošuchla na zem. Na tu chladnu zem. Schúlila som sa do klbka a nechala nech vzlyky lomcujú celým mojim telom. Pred ocami som videla ľudí ktorých som stratila alebo ktorý mi ubližovali......Mamu, otca, babku,tetu, Bena, Ashly....a moju Nataly. Upadal som do depresie. Nie takej hroznej ako kedysi. Pretože tu bol dôvod prečo som žila a dýchala. Inak by som to už dávno skončila. Mala som môjho Louisa. Človeka ktorého želám každému s vás. Osoba ktorá vás miluje a vy milujete ju. Nepozeráte na jej chyby. Lebo pre vás žiadne nemá. Je pre vás dokonala. Hocikedy keď sa objaví vo dverách na tvári sa mi objaví úsmev. Aj cez to množstvo slz. A čo on urobí? Úsmev mi nežne opätuje príde ku mne a obime ma. Ale teraz tu nie je. Je v rozhovore v jednom rádiu. Chcela som ho počúvať ale niečo mi bránilo. Bránila mi bolesť ktorá mi prúdila v žilách a v celom tele. 

Neviem koľko som mohla sedieť na tej studenej zemi a ľutovať sa. Ale dlho určite. Nič iné som v celom svojom živote nevedela len ľutovať sa. Možno by bolo lepšie keby som skapala....Moje myšlienky prerušili štrngotajúce kľúče v zámke. Vedela som že je to on. Nik iný nemal kľúče. Veď ja som nechcela aby ich mal ale on proste vzal moje  a spravil si náhradné. Bolo to zlate a tak som to neriešila. Čakala som kedy sa jeho kroky rozozvučia po chodbe a príde ku mne do izby a nájde ma v takom stave. Nenájde ma tak po prvý krát. Zo začiatku bol zmätený ale uistila som ho že to prejde. Ale niekto by mohol uisti aj mňa. Kroky tlmene kobercom sa pomaly približovali. Ako boli bližšie tuho som zavrela oči. Dvere sa so zavŕzganím otvorili. Stal na prahu. Vedela som si predstaviť jeho ľútostivý pohľad. Nechcela som ho vidieť! Takých som vo svojom živote videla mnoho

-Alex zase....

Bol to tichý šepot. Dve slova ale toľko významov. Na prázdno som preglgla. Vtedy som zacítila jeho mocne paže ako si ma priťahujú do náručia. Ale bola tu jedna chybička. Nie s jeho strany ale mojej. Nezaborila som si tvar do jeho hrude a ani rukami nezovrela jeho tričko. Ostala som tam sedieť ako socha. Musel si to všimnúť. Odtiahol sa odo mňa. Jemne mi zdvihol tvar. Oči som mala stále pevne zavreté

-Pozri na mňa Lex..

Jeho horúci dych ma pohladil po tvári. Moje tele reagovalo skôr ako mozog vydal signál. Oči sa mi zatrepotali a otvorili. Hľadela som so tých najkrajších studničiek.. Tie na mňa s láskou pozerali a vťahovali ma do seba

-Bude to dobre neboj

Jemne sa na mňa usmial. Nahol sa ku mne a na celo mi venoval bozk. Neviem prečo som tak zareagovala ale stalo sa. Vtedy som sa znenávidela za tu reakciu.....

Vyskočila som na nohy. Louis najprv nechápal ale hneď sa postavil. Stala som oproti nemu. Taká malinka ale taká plna hnevu. Hnev. Neviem odkiaľ sa nabral ale bol tu. Sršal s mojich oči a prepaľoval všetko dookola. Zaťala som ruky v päste

-Nie Louis nič nebude dobre už nikdy!

Skríkla som plna zúfalstva. Slzy mi opäť stekali po tvári. Naštvané som si ich zotrela ale bolo to zbytočné lebo ich nahradili ďalšie. Chcel sa ku mne priblížiť ale ja som uhla. Smutne až zronene na mňa pozrel a ja som oľutovala čo som spravila. Moje plecia klesli. Cítila som sa akoby som na svojich ramenách niesla všetku nespravodlivosť sveta.

-Mal by si ísť Louis. Ja musím sa dať do poriadku. Bude lepšie ak sa chvíľu neuvidíme

Nedokázala som pozrieť do jeho oči. Viem čo by som tam videla. Bolesť, ktorú som spôsobila ja

-Ak si to tak želáš

Zašepkal ticho a bolestne. Podišiel ku mne chcel mi dať bozk ale ja som uhla. V jeho očiach som zbadala žiaľ. Otočil sa na päte a odišiel. Keď dvere zabuchli vídala som zo seba polovykrik podoby ranenému zvieraťu. Zosypala som sa na zem a ostala tam ležať. Bezmocne som päsťou budila do podlahy

-Prečo! Prečo! Prečo, som taká hlúpa! Prečo každého od seba odháňam! Prečo neviem prijať lásku! Prečo som len taký kus ladu?! Odohnala som od seba Louisa. Človeka koho milujem. A prečo? Pre svoju sebaľútosť? Som hlúpa! Nechápem prečo som sa vôbec narodila! Nič iné nerobím len ničím ľuďom životy. prečo? Bože povedz mi! Skríkla som a nechala nech sa moje vzlyky ozývajú od stien môjho väzenie. Keď som už od vyčerpanie nedokázala ani vydať hlásku bezmocne som ležala na zemi. Asi som spadla do mikrospanku lebo stalo sa toto.....

Zobudila som sa na nejakej lúke. Bol tu pokoj a ticho.

-Je tu krásne že?

Ten hlas ma prekvapil. Otočila som hlavu do strany a videla Nataly. Šťastne som sa usmiala a uväznila ju v náručí.

-Alex? Prečo to robíš?

Nechápavo som na ňu pozrela

-Neodháňaj od seba ľudí. Louis ta ľúbi. Nerob mu to ťažším. Nezabúdaj ja som tu. Nikde som neodišla. Ostala som v tvojich spomienkach a srdci

Krásne sa na mňa usmiala a ja som si uvedomila svoje hlúpe konanie.

-Ďakujem

Jedna slza mi stiekla dole lícom.....

Prudko som sa posadila a pozerala dookola. Cítila som sa tak plna energie. Nataly mala pravdu. Nemôžem už takto ďalej žiť. Musím ísť za Louisom a ospravedlniť sa mu! Som hlúpa!

Vyskočila som na rovne nohy a rozbehla sa do kúpeľne. Zhodila som so seba prepotený veci a vliezla do sprchy. Pustila som na seba teplý prúd vody ktorá ulahodila mojim zmyslom. Poriadne som sa vydrhla. Keď som vyšla namazala som sa levanduľovým mliekom. Len v spodnom pradle som prišla ku skrini a vytiahla si  teplý pletený sveter s takou vianočnou potlačou, čierne rifle a na nohy ugg čižmy. 

Vlasy som si vyfénovala a skovala pod čiapku. Okolo krku som si obmotala sal. Na seba som hodila ešte linku a špirálu. Schmatla som kabelku. Zamkla byt a utekala. Vonku som si stopla taxík a nadiktovala adresu chalanov.

Zastali sme pred ich domov. Na sedadlo som mu hodila nejakú bankovku a rozbehla sa ku schodom. Zúrivo som klopala a zvonila kým mi neotvoril naštvaný Zayn

-Kto za idiota to tu tak trieska?

Ked zbadal mňa zatváril sa šokovane

-Alex prepáč ja....

Napchala som sa do dverí. Otočila som sa k zmetenému Zaynovi.

-Kde je Louis?

Opýtala som sa ho so zvýšeným hlasom. Len ukázal na schody. Viac mi netrebalo. Prefrčala som okolo zmätených chalanov. Zastala som až pred jeho dverami. Zúrivo som na ne zaklopala

-Liam vypadni! Chcem byt sám

Nemala som hlas aby som mu odpovedala. Skúsila som či je otvorene. Mala som šťastie. Vdýchla som si a potichu vstúpila dnu. Bola tam tma. Louis sedel na posteli a pozeral von oknom. Trocha viac som zabuchla ako som chcela

-Vravel som....

Naštvané sa ku mne otočil ale keď ma zbadal ohúrené na mňa hľadel. Mne sa do oči natlačili slzy. Nečakala som ako zareaguje. Rozbehla som sa a hodila sa mu do náručia. Spolu sme spadli na zem. Moje slzy začali máčať jeho hruď

-Louis prepáč že som bola taká hlúpa a odháňala ta odo mňa prepáč mi to už sa to nikdy viac nestane. Nechcem o teba prísť. Nechcem ti už nikdy ublížiť. Dokážeš mi odpustiť?

Vravela som mu pomedzi vzlyky. Nič nevravel. Jemne zdvihol moju uplakanú tvar. V jeho očiach som videla niečo čo mi vyrazilo dych. Toľko lásky. Nikdy som ju po kope nevideli. Nežné sa na mňa usmial

-Nemám ti čo odpúšťať. Milujem ta Lexi a na to nezabúdaj. 

Naklonil sa ku mne a naše pery spojil do bozku plného lásky. Ďalej vám nemusím vravieť čo sa stalo. Použite svoju fantáziu. To ostane len medzi mnou a Louisom....